103 vecí, ktoré by som nezažila, keby som v roku 2012 zomrela

Myslím, že som už v jednom článku na blogu spomenula, že už je to desať rokov, čo som sa pokúsila vziať si život. Veľmi som sa o tom vtedy nerozpisovala. V posledných pár týždňoch sa mi v hlave neustále opakovali myšlienky na to, že by som už 10 rokov nebola nažive. Na celú tú udalosť mám veľmi silné spomienky a tak trochu ma to vždy vnútorne zlomí, keď si na to spomeniem, ale hneď po tom som schopná si spomenúť na všetko dobré, čo sa potom udialo. A čo by som vlastne už nezažila. A rozhodla som sa prejsť môj Facebook za celých desať rokov a spísať zoznam vecí, ktoré by som nezažila, keby som v ten augustový deň umrela. Vopred upozorňujem, že tento článok bude asi dlhší. Ale pre všetkých, ktorí si prechádzajú zlým obdobím je na konci odkaz.

Odohralo sa to v roku 2012, v auguste. Pár dní predtým, než sa to stalo, som bola v Brezne. Mamka raz vyfotila jednu fotku s Lakym, na ktorej sa usmievam a absolútne nie je vidno, že by som chcela umrieť a trápila sa.

V jeden augustový deň som bola sama doma a rozhodla sa skončiť to. Vzala som si kopu tabletiek antidepresív a Hypnogenu (lieky na spanie) a zapila vodou. Nič sa nestalo, tak som sa šla znovu z izby do kuchyne a chcela si vziať ďalšie tabletky. A potom som odpadla. Našla ma mamina. Ani si neviem predstaviť ako ju to muselo zlomiť. A neviem, či si za to budem niekedy vedieť odpustiť. Potom si spomínam na prevoz v sanitke. Na natriasanie po výmoľoch na ceste a húkanie. Potom na otázky lekárov, či viem, kde som. A napokon na prebudenie na interne v Bratislave. Na plač a vetu: „Ja som to dokelu prežila.“ Plakala som, lebo som bola nažive.

Potom pobyt na psychiatrickom oddelení na Kramároch, Antidepresíva, po ktorých som prespala kopec vyučovacích hodín a musela som kvôli nim zostať na pár týždňov doma. Ale od roku 2013 sa diali veci, za ktoré som dnes vďačná. V apríli som sa nervovo zrútila a ocitla sa opäť na oddelení psychiatrie. A tým začínam zoznam vecí, ktoré by som nezažila, keby som umrela a sú pre mňa veľmi dôležité a som za ne vďačná.

V roku 2013 by som nezažila

• Zmenu školy – z marketingu som prestúpila na odbor sociálno-výchovný pracovník.
• Množstvo divadelných vystúpení s divadelným krúžkom
• Veľa fotenia.
• Prijatie v novom kolektíve.
• Oslavu 18 narodenín.
• Nezačala by som písať Denník Anjela Smrti (dnes poznáte ako Na krídlach noci).

V roku 2014 by som nezažila

• Kopec divadelných vystúpení.
• Úspech na konci roka – prospela som s vyznamenaním.
• Krásne dni v Brezne spolu s fotením.
• Dopísanie Denníka Anjela Smrti.

V roku 2015 by som nezažila

• Získanie tretieho miesta v súťaži Poetický Púchov za moje básne.
• Získanie druhého miesta v súťaži Radlinského Kúty za moje básne.
• Nebola by som redaktorkou pre Abdon a Moud (dnes už nefungujúce časopisy).
• Maturitný ročník.
• Divadelný pobyt v Skalických horách a adrenalínový zážitok v Tarzánii.
• Stáž v Havířove, výlety aj v Ostrave.
• Fotenie na tablo a oznámenia.
• Nádherná stužková slávnosť.
• Nevidela by som rásť môjho Lakyho.

V roku 2016 by som nezažila

• Zvládnutie maturitných skúšok na samé jednotky (predpokladala som najmenej trojky).
• Získanie prvého miesta v literárnej súťaži Literárna Ilava za moju báseň.
• Nezačala by som písať knihu.
• Vydanie mojej prvej knihy Slovo je nádych (13. 12. 2016).
• Vianoce v Brezne (zasnežené).
• Nespustila by som projekt Podporujme slovenských autorov.

V roku 2017 by som nezažila

• Ukončenie sebapoškodzovania – po vlastnom prísľube, že už si nikdy úmyseľne neublížim.
• Uvedenie knihy Slovo je nádych do predaja.
• Natáčanie videí na YouTube.
• Rozhovor pre Skalickú televíziu.
• Besedu na strednej škole.
• Krásne recenzie na Slovo je nádych.
• Písanie druhej knihy.
• Zvládnutie najsilnejšej depresívnej epizódy, kedy som nedokázala ani vstať z postele.
• Zmenu antidepresív a zlepšenie stavu.
• Kúpu vlastného notebooku, zmenu izby a prvú doménu pre blog.
• Prvýkrat skúsila Starbucks.
• Jeseň v Brezne.
• Vydanie knihy Odtiene dúhy.
• Bibliotéku s mamkou.
• Poetický advent v Holíči a čítanie mojej poézie.

V roku 2018 by som nezažila

• Začiatok dopisovania si s kamarátkou Nikol.
• Výlet do Bratislavy a návšteva čajovne.
• Začiatok kreslenia mandal.
• Uvedenie knihy Odtiene dúhy do predaja.
• Nomináciu blogu na Blogera roku v kategórii lifestyle.
• Leto so starkou.
• Stretnutia s bývalou kamarátkou.
• Návšteva Lipótu.
• Viac sebavedomia (snáď sa do tohto stavu vrátim).
• Bibliotéku č. 2.
• Vydanie knihy Na krídlach noci v pevnej väzbe.

V roku 2019 by som nezažila

• Rozhovor v regionálnych novinách Záhorák.
• Artiofest – čítanie z knihy a beseda.
• Krst Na krídlach noci – krstila primátorka Skalice.
• Rozhovor pre časopis Helena v krabici.
• Hra na modelku a fotenie.
• Prvé stretnutie s Nikol v Olomouci.
• Rozhovor v rádiu.
• Penpaling – posielanie listov.
• V zborníku Abdoňácka päťročnica vydanie staršej básne.
• Bibliotéka s mamkou.
• Samostatné cestovanie do Brezna.
• Beseda v Brezne.
• Stretnutie s ďalšou kamarátkou.
• Vianoce v Brezne.

V roku 2020 by som nezažila

• Samostatnú cestu na DOD na UMB.
• Písanie článkov o hendikepe a depresii.
• Kúpa čítačky e-kníh.
• Prijatie na vysokú školu.
• Vydanie Bodkičiarky ako e-knihy.
• Stretnutie v Bratislave ohľadom Maličkostí.
• Samostatné cestovanie do Brezna, Banskej Bystrice a zvládanie MHD.
• Štúdium na vysokej škole.
• Varenie.
• Tlač Bodkočiarky.
• Rozhovor pre Dobrý Zprávy.
• Rozhovor v rádiu FM.
• Vydanie Maličkostí.

V roku 2021 by som nezažila

• Zvládnutie depresívnej epizódy.
• Zvládnutie skúškového obdobia.
• Koniec na VŠ.
• Začiatok maľovania na plátno.
• Spustenie vlastného webu.
• Výroba šperkov zo živice.
• Výlety do Skalice.
• Stretnutie s Nikol po pandémii.
• Skvelá stretávka so spolužiakmi zo strednej.
• Maličkosti sa stali knihou roka.
• Krásne narodeniny.
• Nová práca v Tipli ako redaktorka.
• Spolupráca s HendiKup.
• Vianočné pečenie.

V roku 2022 by som nezažila

• Nový maliarsky stojan vďaka HendiKupu a ľuďom, ktorí sa mi naň vyzbierali.
• Koniec toxického priateľstva, po ktorom som zistila, že moje tvrdenie, že nemám veľa priateľov, nie je pravdivé.
• Prechádzky s Lakym a mamkou.
• Varenie.
• Výlet v Prahe a Hradci Králové.
• Digitálne kreslenie.
• Vytvorenie obálky ku knihe.
• Vydanie a tlač knihy Keď noc umiera.
• Bibliotéka po dlhej dobe.
• Vianočný večierok v Prahe.
• Zvládnutie ďalšej epizódy depresie.

Týmto uzatváram celé desaťročie. Za všetko, čo by som nezažila, som neskutočne vďačná. Všetky tieto veci pre mňa veľmi veľa znamenajú. Ďakujem, že som to všetko mohla prežiť.

A teraz odkaz pre vás, ktorí aktuálne trpíte:

Nevzdávajte to. Prosím. Viem, že máte teraz pocit, že už by ste chceli, aby to skončilo a prestalo to všetko bolieť a jediné východisko je smrť. Nerobte to. Dá sa to zvládnuť. Ani ja som sa neuzdravila za dva týždne. Neuzdravila som sa úplne doteraz. Prežila som kopu depresívnych epizód a myslela si, že touto to už končí. Ale šla som ďalej. Poďte so mnou ďalej aj vy. Pamätajte na to, že isto iste je tu človek, ktorému na vás záleží a určite je ich aj viac. Viem, že sa trápite, ale vedzte, že ste skvelí, zvládnete to, a dokážete prebiť všetko zlé. Každý jeden deň, ktorý zvládnete, je výhra. Vediete si dobre a som na vás pyšná. Zvládnete to. My to spolu zvládneme. Tak tu so mnou zostaňte. Verte tomu, že raz si uvedomíte, že to stálo za to. Depresia sa nás snaží dostať, ale my sme silní. Ja, vy, i všetci ostatní.