AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 11. kapitola

V sobotu, siedmeho októbra, som trávila večer osamote. Tris sa odvtedy, čo sme sa videli neozvala. Riešila vlastné problémy, nechcela som ju obťažovať s tými svojimi. Zamotala som sa do deky v posteli a plakala som. Prepadla som sa do akejsi jesennej depresie. A to, že som od seba odradila človeka, s ktorým som si skvelo rozumela len kvôli mojim psychickým problémom tomu nijako nepridávalo. Ba naopak. Celkom mi chýbali jeho správy. Páčil sa mi. A verila som, že raz sa stretneme a pôjdeme na to divadelné predstavenie tak, ako písal. Lenže to sa nikdy nestane.

Bola som sklamaná. Za celý týždeň mi na bruchu pribudli tri ranky. Malé, ale krvácali dosť. Väčšinou som urobila len jeden rez. No vtedy mi to akosi nestačilo. A tak pribudli ďalšie dva.

V akejsi pochmúrnej nálade, som potrebovala nejako utešiť svoju dušičku. Prešla som do obývačky, zamotaná v huňatej deke, ktorú som si kúpila krátko po tom, ako som sa sem nasťahovala. Bola sivo-béžová a bola úžasne jemná. Pozrela som do chladničky a vytiahla z nej biele víno, ktoré som načala vtedy, keď som si raz tak s Petrom písala. Naliala som si do pohárika a zamotaná v deke som sa uvelebila na gauči pred televízorom. Vedela som na čo mám chuť.

Najprv som sa snažila samu seba presvedčiť, že niečo také práve nepotrebujem. Zároveň som cítila, že by som si ten film rada pozrela a utešila sa s tým, že aj na mňa niekde čaká ten „pravý“. Úprimne vám poviem, že po partnerovi som túžila už predtým, čo mi to navrhla psychologička. Ale snažila som sa to v sebe potláčať práve kvôli tomu prvému najväčšiemu sklamaniu na strednej.

A vôbec som nevedela, či existuje niekto ako „ten pravý“. Ale snažila som sa veriť, že áno. Bola som ešte vždy naivná, hoci som samozrejme neverila tomu, že to bude princ na bielom koni a že spolu budeme do konca života a potom obom zazvoní zvonec a rozprávky bude koniec. Nie. Len som dúfala, že raz každý musí nájsť tú svoju správnu polovičku.

Na Facebooku som raz videla krásny obrázok. Znázorňoval ilustráciami to, že človek má mať svoju polovičku. Svoju pravú polovičku, ktorú považuje za spriaznenú dušu a ktorá ho miluje. A dovtedy, kým ten človek nájde tú svoju polovičku, tak jeho život nie je úplne naplnený. Skrátka putuje tým svojím životom, no stále mu niečo chýba. Páči sa mi k tomu slovo z češtiny – že človek „postrádá“ tú druhú polovičku. A potom, keď toho druhého stretne, jeho život má razom celkom iný rozmer, nový zmysel. Vie, že už nebude sám.

Ale pri filme som sa nechcela týrať spomienkami na otcovo ponižovanie. Myslela som len na mamu. Chýbala mi. Neskutočne.

Možno som bola skutočne priveľmi naivná. Ale zatiaľ som sa tejto myšlienky nechcela vzdať. Aspoň zatiaľ.

Prešla som k svojmu DVD prehrávaču a v poličke pod ním našla film, na ktorý som mala práve chuť, i keď mi čosi v hlave vravelo, že by som si to nemala púšťať.

Láska cez internet.

Vzala som si ho z domu. Bol to mamin obľúbený film, a keď som bola v puberte, tak som ho s ňou rada pozerala. Bolo mi jasné, že americké romantické filmy sú pomerne prehnané a pomaly všetky rovnaké a na jedno kopyto, ako sa hovorí. A plné klišé. Ale aj keď som bojovala sama so sebou, či si ten film pustiť, strčila som DVD do prehrávača.

A tak som mlčky pozerala film a popíjala víno.

Znovu vo mne ten film oživil spomienky na mamu. Bola to tá najlepšia osoba pod slnkom. Mala v sebe jemnú a čistú dušu. Vravievala mi, že im dvom všetci hovorili, že spolu dlho nevydržia. Že sa k sebe nehodia. No mama verila, že protiklady sa priťahujú. Než zomrela, oslávili spolu dvadsaťtri rokov. Vzali sa pár mesiacov pred tým, než som sa narodila. O dva roky skôr prišla na svet Anna. Otec ju mal najradšej. Vždy ju chválil. A ja som bola preňho na druhej koľaji. Mama sa ku mne však vždy správala milo. Vedela, že mám problémy, vedela, čo ma trápi, pretože jej som to dokázala povedať. No oco ma považoval za slabocha. Nepopieram, že som nebola slaboch, ale sebavedomie mi tými rečami nepridával.

Otec mi dával najavo, že problém bol vždy vo mne. Jeho Anička bola krásna, šikovná a psychicky vyrovnaná. Narozdiel odo mňa. A keďže si oco rád vypil, ponižovanie mňa sme mali doma na stole každý týždeň.

Ale pri filme som sa nechcela týrať spomienkami na otcovo ponižovanie. Myslela som len na mamu. Chýbala mi. Neskutočne.

Keď film skončil, plakala som azda ešte viac než predtým. Sama som nevedela, či to bolo kvôli spomienkam na mamu, alebo kvôli sladkému happyendu filmu.