Ako som našla svoj zmysel života

Každý z nás má nejaký zmysel svojho života. Niektorí ho hľadajú celý život a nenájdu, iní ho nájdu až po dlhých rokoch. A potom sú tu ľudia, ktorí ho nájdu ešte v mladom veku. Medzi nich patrím aj ja. Avšak dlho som si ho nevedela pripustiť najmä kvôli depresiám. Môj zmysel života je písanie. To je dôvod, prečo chcem žiť.

Začala som ešte počas puberty a cítila som, že ma to veľmi baví a dáva mi to akúsi formu ventilácie pocitov. Lenže v depresiách som zo svojho písania mala pocit, že je to úplne zbytočné, nikam to nevedie, nemá to zmysel. Tak ako celá moja existencia. Písala som rada, ale stále som cítila, že svet by sa zaobišiel bez mojich slov.

Že to nikomu nič nedávalo.

Moje obdobie depresií trvalo aj počas vydávania mojej prvej knihy, ale vtedy neboli tak silné, pretože som celé svoje myslenie upínala na tú knihu. Bolo to pre mňa ako svetlo na konci tunela. Čokoľvek zlé sa mi dialo, pokúšala som svoju myseľ otočiť na knihu. Fantazírovala som, akú bude mať obálku, ako o nej budem písať na blogu… A to mi viac-menej pomohlo prejsť cez ťažké chvíle.

Ešte aby som to uviedla na pravú mieru – o zmysle svojej tvorby som pochybovala často, ale predstava vlastnej knihy bola krásna a tak som tieto myšlienky zatláčala na dno duše.

Po vydaní som mala krásne obdobie radosti. Lenže potom prišli epizódy depresie a ja som sa opäť prepadla do temnoty. Bola som skeptická. Dokonca som uvažovala, či som do vydania vôbec mala ísť.

Ale čitatelia ma z tohto vyviedli. Recenzie boli krásne a pozitívne (až na tú v Knižnej Revue, ale čo na tom, aj zlá reklama je reklama) a ľudia mi písali, že sa v mnohých básňach našli. A ja som cítila radosť. Rozoberala som to u psychologičky a ona mi tvrdila, že práve tieto veci, dokazujú, že písanie je mojím zmyslom života. Že robím ľuďom radosť, alebo pomáham cítiť istú mieru spolupatričnosti čo sa týka rôznych negatívnych emócii. Neviem, či je spolupatričnosť to správne slovo, ale jednoducho, že pomáham ľuďom cítiť, že v zlých časoch nie sú sami.

Lenže ja som tomu ešte nechcela veriť. Lenže potom vyšli Odtiene dúhy (moja autobiografia) a vety: „prešla som si niečím podobným; kniha mi pomohla; mala som pocit, že som v tom sama…“ od čitateľov ma opäť strašne tešili a to bolo v podstate už obdobie, kedy som začala brať nové antidepresíva a tie zaberali, takže moje depresie sa oveľa zmiernili. Vtedy sa mi otvorili oči.

Môj zmysel života je písanie. A ak moje slová niekomu pomôžu, alebo potešia, môžem povedať, že ten svoj zmysel napĺňam.

Momentálne aj týmto blogom.

Uvedomila som si tiež, že vlastne nič iné veľmi robiť nemôžem. Kvôli hendikepu. Myslím tým zamestnanie.

Odvtedy sa na svoje písanie pozerám trochu inak. Samozrejme bývajú zlé dní, kedy píšem a pripadá mi to zlé, nepoužiteľné a sú také obdobia, kedy o sebe pochybujem, ale našťastie je viac takých dní, kedy v tom vidím ten zmysel. Ak mávam časy, keď nie som schopná nič schopné napísať, väčšinou mi pomáha pauza, alebo si prečítam odozvy čitateľov a to ma nakopne.

To ma privádza k tomu, aby som vám poďakovala za vašu priazeň, že tieto články čítate a zdieľate, veľa to pre mňa znamená.

Zakladala som Na krídlach fénixa práve kvôli tomu, aby som možno niekomu pomohla. Hoci aj tým, že bude vedieť, že v bolesti nie je sám. A úprimne som nečakala, že si ľudia blog obľúbia. Ale vy, čitatelia, ste mojou veľkou motiváciou. ❤