AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 2. kapitola

Terapeutka mi povedala, že by som sa o tom mala poradiť s kamarátkou. Mala som len jednu jedinú kamarátku, s ktorou som sa stretávala tak raz do mesiaca. Ona bola pracovne vyťažená a nemala na mňa toľko času. Priznám sa však, že pojem „najlepšia kamarátka“ som v živote nepoznala. Mala som proste len… „kamarátku.“

Zavolala som Patrícii, ktorá bola moja jediná kamarátka. Ale všetci ju od strednej volali Tris, pretože bola strašne veľkou fanúšičkou Divergencie. Ja som jej teda osobne na chuť neprišla, ale čo o tom. Jej prezývka mi išla do úst lepšie ako Patrícia.

Tris nadšene súhlasila a dokonca povedala, že má čas ešte dnes. Po návrate domov som sa prezliekla do pohodlnejšieho oblečenia a keďže vonku bolo neskutočne teplo, obliekla som si ľahké tričko, ktoré bolo trošku priesvitné, ale nie natoľko, aby bolo úplne vidieť zápästia. Pod to som si dala obyčajné čierne tielko a k tomu zladila bordové džínsy. Keď som sa prezerala v zrkadle a krútila nesúhlasne hlavou nad svojím výberom, z postele sa na mňa zahľadela Lily moja mačka. Dostala som ju ešte keď som sa sem nasťahovala ako darček od rodičov. Bola celá čierna, len okolo jedného očka mala biely fliačik.

„Čo myslíš, Lily?“ pozrela som na ňu. Natiahla si svoje labky a podišla ku mne. Obtrela sa mi o džínsy.

„Nepáči sa mi to,“ zhodnotila som nakoniec.

Vybrala som zo skrine sivé tričko s dlhým rukávom a k nemu som si vzala čierne trojštvrťové nohavice. Tak to bolo lepšie.

Lily ma za výber ohodnotila pradením.

S Tris sme sa dohodli, že sa stretneme o piatej v mojej najobľúbenejšej kaviarni. Klasické presso som nemusela, no vždy som si tam dávala karamelové latte a to bolo vynikajúce.

Obula som si nízke sandálky a vyrazila z bytu.

Keď som otvorila dvere kaviarne, zbadala som ju. Vysokú, štíhlu čiernovlásku v pekných tyrkysových šatách. Sedela pri našom obľúbenom stole hneď vedľa okna – pričom z okna ste mali výhľad na budovu pošty, ktorá bola hneď vedľa. Len čo si ma všimla, energicky zamávala.

Prišla som k nej a posadila sa. „Ahoj, Tris.“

„Čauko, no čo, ako ide život?“ usmiala sa a zamiešala si svoje capuccino.

„No, celkom to ujde. Ale chcem s tebou dnes niečo prebrať.“ Nemienila som chodiť okolo horúcej kaše.

„Dobrý deň, čo vám prinesiem?“ ozval sa hlas čašníka.

„Dobrý, poprosím karamelové latte,“ povedala som.

„Ako vždy,“ usmial sa a odišiel pracovať na mojej objednávke.

„Tak hovor,“ vyzvala ma Tris.

„Terapeutka mi dnes povedala, či som neuvažovala nad… hľadaním partnera.“

„A?“

„Chcem vedieť, čo si o tom myslíš…“

Tris sa oprela o operadlo stoličky a zamyslela sa. „Myslím, že to je fajn nápad. Prospelo by ti to. Ja som s Adamom už rok a je to fajn.“

„Dobre,, ale ja nemám chuť niekam chodiť. Navyše nerada sa stretávam s novými ľuďmi. Vieš, že som introvert, ktorý rád čučí doma.“

„Viem,“ prikývla. „No a čo keby si skúsila zoznamku?”

„Zoznamku?“

„Uhm.“

„Nad tým som ešte neuvažovala. Ale možnože to je dobrý nápad. A…“

Prerušili ma kroky čašníka, ktorý mi doniesol kávu. „Nech sa páči.“

Keď odišiel, naklonila so sa cez stôl bližšie k Tris. „A poznáš nejakú?“

„Nie, nepoznám, ale na internete niečo nájdeš, určite.“ usmiala sa. „Skús to.“

Prikývla som a vložila do svojej kávy slamku. Od tohto dňa som nad týmto nápadom uvažovala takmer neustále. Zvažovala som pre a proti. Bol to pre mňa krok do neznáma, no vedela som, že v realite sa mi bude veľmi ťažko zoznamovať s ľuďmi, pretože som silne introvertná. Pamätám si presne akoby to bolo včera, keď mal u nás v knižnici besedu jeden začínajúci autor. Bol veľmi sympatický. Čierne vlasy, hnedooký, milý úsmev, pri ktorom sa mu na lícach robili jamôčky. Navyše bol krásne elegantne oblečený. Nevedela som z neho spustiť oči.

Katarína ma s ním chcela zoznámiť, aj pre to, lebo sa to patrí, no videla, ako naňho pozerám. Viedla ma cez hlúčik čitateľov k nemu. Práve sa rozprával s kolegyňou Majkou.

„Prepáčte, že vás ruším v rozhovore, ale chcem vám predstaviť našu novú knihovníčku Terezu Havranovú.“

„Z…z…zdravím vás,“ vyjachtala som. „Páči sa mi vaša prvotina a aj…“

Začala som sa neskutočne červenať. On sa len milo usmieval. Podal mi ruku a ja som mu opätovala jeho stisk. Rýchlo však ruku stiahol, pretože sa mi extrémne potili dlane.

„Prepáčte,“ ospravedlnila som sa a sklopila som pohľad.

Proste to bol trapas i keď sa to možno tak zlé nezdá. Skrátka mám veľký strach zo zoznamovania sa s cudzími ľuďmi. Na druhú stranu písanie mi problém nerobí. Možno by som to mohla skúsiť, vravela som si stále.

Vedela som, že tam bude výhoda toho, že ostatní uvidia len moju tvár. A nebudú vedieť kto skutočne som. Nie že by som sa chcela hrať na niekoho iného, ale bola to pre mňa výhoda, pretože aspoň tak hneď nezistia ako presne vyzerám a čo skrývam pod dlhými rukávmi.