O tom, ako som skúšala hladovať a o hľadaní cvičenia, ktoré by ma bavilo

V minulom článku som začala ďalšiu tému tohto blogu. A to je nadváha. Písala som vám o tom, ako to je u mňa so stravou a že vlastne človek, ktorý má nadváhu sa nemusí nutne stravovať fast foodom. Ako som už minule naznačila, dnes sa budem venovať tomu, ako som zavadila o hladovanie a tiež sa niečo dozviete o cvičení – respektíve o tom, ako som dlho hľadala to správne pre seba.

Zhruba vo svojich šestnástich, alebo sedemnástich rokoch som mala isté obdobie, kedy som sa pokúšala hladovať. Stalo sa to práve po tom, čo mi niekto opäť povedal, že som tučná, že mám so sebou niečo robiť. V tom období som bola navyše dosť… urážlivá, dajme tomu. Stačila jedna narážka, ktorá mohla byť mienená len zo srandy a ja som sa urazila, alebo rozplakala a hneď ma všetko zranilo. Takže som po takej narážke, ktorá znela ako posmech, než ako dobre mienená rada, skončila na pár chvíľ v izbe s plačom a chuťou ublížiť si.

Vtedy mi napadlo, že by som mohla skúsiť nič nejesť. Tak som skúsila. Na druhý deň som šla do školy a nič som nejedla. Len som pila vodu. Počas dňa mi bolo akosi mdlo. Až keď som prišla domov som zjedla obed, ktorý som potom vyvrátila. V noci, aby to nik nezistil. Nepamätám si presne, či náhodou mamka neprišla za mnou na WC a nevarila mi potom mätový čaj. Tvárila som sa však, že mi to jedlo proste neurobilo dobre. Keď som sa jej na to teraz pýtala, pritakala, že si to pamätá.

Na druhý deň som mala rovnaký plán. Nejesť. To sa mi však nepodarilo a keď som uvažovala, že doma budem aj tak musieť jesť, a večer to opäť vyvrátiť, bolo mi pri tom pomyslení zle. Bolo mi zle už z toho, že som od rána nič nejedla.

Tak som vtedy so sklamaním zo samej seba šla do bufetu a kúpila si bagetu a nejaké čipsy. A počas obedňajšej prestávky som jedla tak z chuti, ako už dávno nie. Ale bola som na seba neuveriteľne nahnevaná, že som to zase nedotiahla do konca, a že som mohla schudnúť.

Dnes som rada, že som to nevydržala. Hladovala som síce ani nie dva dni a len raz náročky vyvrátila obed, a vôbec sa to nedá porovnať k dievčatám a chlapcom, ktorí týmto trpia mnoho rokov, ale budem si toto obdobie pamätať asi do smrti. A rovnako budem do smrti cítiť vďačnosť akejkoľvek duchovnej sile, čo nad nami bdie, že som to nedotiahla ďalej. Ktovie, kde by som dnes bola, ak by som v tom pokračovala.

Do dnešného dňa o tomto veľa ľudí nevie. Spomínala som to mamke a možno niektorej kamarátke, ale inak som si to viac-menej nechávala pre seba.

Teraz k tomu cvičeniu. Keď prišli narážky na to, že by som mala schudnúť, väčšinou mi všetci radili, ako mám cvičiť, čo robiť a podobne. Takže som chvíľu robila nordic walking – to ma i celkom bavilo, ale už akosi niet kam chodiť, mám rada trasy, kde sa dá niečo pekné vidieť, alebo rada trasy mením, lenže tu už všetko poznám; možno by som si mala so sebou do Banskej Bystrice zobrať aj paličky 🙂 – inokedy som zas cvičila cviky ako kliky, drepy, sed-ľahy a podobné. A tie som fakt neznášala.

Rovnako ma nikdy nebavil beh. Ale zato ma vždy bavilo tancovať, aj keď to neviem. 🙂

No a tak som dlhé roky hľadala pohybovú aktivitu, ktorá by ma bavila. Okrem nordic walkingu. A počas karantény som narazila na jogu. A tak sme ju spolu s mamkou začali cvičiť prostredníctvom jednej aplikácie a chvíľu sme cvičili aj podľa videí na YouTube.

Teraz sa trošku flákame, pretože sa pomaly vraciame do života, ale i tak jogu milujem a keď sa mi podarí nájsť konečne voľnú chvíľu, určite si zacvičím.

Rovnako ako to, že ma isté pohybové aktivity nebavili, to veľmi súviselo s tým, že som to nerobila pre seba, ale preto, že mi to niekto povedal, poradil.

Ale dnes už cvičím len pre seba. A nestaviam ako prioritu chudnutie, ale skôr psychickú pohodu. A preto mi to cvičenie jogy vyhovuje najlepšie. Pretože akonáhle nemám psychickú pohodu, nie som schopná ničoho.

Takže záverom: rozhodne neskúšajte žiadne hladovky a necvičte podľa toho, čo vám niekto poradí. Cvičte tak, aby vás to bavilo a aby vás to robilo šťastnými. 🙂