Vidím len na jedno oko – hypoplázia zrakového nervu

Prv, než začnem písať o tom, ako som všetky veci zvládla, musím venovať nejaké články aj tomu, čím som si vlastne prešla. Pôjdem na to postupne. A ako prvá vec, ktorá ovplyvňuje môj život už od narodenia je môj zrakový hendikep.

Narodila som sa s hypopláziou zrakového nervu. K tomu sa pridal strabizmus – teda škúlenie – a zopár ďalších porúch videnia. Hypoplázia znamená, že sa mi nevyvinuli zrakové nervy.

Ale nie som na to odborník a nechcem ani vás zaťažovať termínmi z mojich lekárskych správ a tak sa vám pokúsim opísať, ako vlastne vidím. Pretože to je najčastejšia otázka, ktorú dostávam od ľudí. V lekárskej správe mi už nejaký ten čas svieti napísané „praktická slepota.“ A je pochopiteľné, že ľudia si nevedia úplne predstaviť, čo to znamená. Respektíve sa dá tvrdiť, že je to nejasné.

Ja tieto veci viem opísať na príkladoch.

V mojom prípade je praktická slepota to, že vidím len na jedno oko. To druhé akoby ani neexistovalo. Všetko, úplne všetko vnímam len cez ľavé, ktoré síce nie je zdravé a tiež cezeň dobre nevidím, ale vďaka nemu dokážem aspoň fungovať. Ak by som sa mala pozerať na svet cez pravé oko, bola by som v koncoch. Môj svet by sa skladal len z machúľ.

Aj to moje ľavé oko vidí vo väčšine prípadov len machule, ale dokážem ich identifikovať. Ako? Nuž, najviac je to o predpokladaní. Napríklad keď idem po ulici a niekto kráča oproti, tak len predpokladám, že to je človek. Pokojne to môže byť malý stromček blízko cesty a ja si budem myslieť, že to je človek.

To ma často dostáva do situácií, v ktorých neviem, kto oproti mne kráča. Môže oproti ísť aj moja mamka a ja ju nespoznám, ak neprehovorí, alebo nečakám, že ju stretnem. Často sa mi stáva, že stretnem niekoho známeho a nespoznám ho, nevidím a potom musím čeliť vetám: „Ani si ma nepozdravila…“ Alebo si často ľudia môžu myslieť, že som tak arogantná, ale nie je to tak.

Ako som spomenula, mám tento problém od narodenia. A dosť mi to ovplyvňuje život. Keď som bola na základnej škole, stretla som sa s posmechom. Našťastie to bol len posmech a nie šikana. Nikto ma nikdy fyzicky nenapadol, len sa mi posmievali a sem-tam sa stalo, že v zime do mňa hodili snehovú guľu, a občas mi záhadne zmizli nejaké veci. Ale inak nič.

Keďže som bola malá, nevedela som, ako proti tomu bojovať. Každé zvolanie „ahoj slepá!“ ma dosť bolelo a nevedela som, ako sa s tým vyrovnať. To prišlo až časom. Budem sa určite venovať v článku aj tomu, ako sa s tým vyrovnať, alebo proti tomu bojovať.

V škole som vždy bola integrovaná a mala som nejaké úľavy pri testoch a tak ďalej. Vždy som sa snažila všetko zvládnuť sama. Aj preto som odmietla ísť do špeciálnej školy. Veľmi som sa snažila. Ale často som zisťovala, že všetko nezvládam sama, ako by som chcela. Do špeciálnej školy som nakoniec nešla a v jednom z článkov vám poviem, prečo som za to rada.

Niekedy pomoc potrebujem aj teraz. Ale i tak, vždy bojujem sama so sebou, či o pomoc požiadať, pretože jednoducho chcem všetko zvládať sama. Som v tomto tvrdohlavá.

Integrovaná som bola aj na strednej škole. Môj strach mi nedovolil ísť na vysokú školu hneď po strednej a tak sa k tomu dostávam až teraz – ale to bude kapitola sama o sebe, pretože chcem veľa písať o tom, ako bojovať proti strachu. A ako sa ním nedať ovplyvniť.

Po škole som si vybavila invalidný dôchodok, pretože na trhu práce je veľmi málo miest, ktoré by som mohla robiť. A ak sa aj také nájde, máloktorý zamestnávateľ chce ZŤP zamestnanca. Poviem úprimne, že ma to zožieralo, pretože som pracovať chcela. Ale potom som sa upla na predstavu, že budem študovať pokým to pôjde a potom sa snáď niečo nájde. A keď nie, tak si urobím ďalšiu školu. Možno raz budem mať titul aj z jadrovej fyziky.

Oční lekári mi kedysi dávali okuliare, ale ja som ich nosila len zhruba do pätnástich rokov. Potom som ich odmietla. Okuliare boli pekné, nemala som proti nim vôbec nič, ale… Absolútne mi nepomáhali. Bolo to zlepšenie o jedno percento… možno ani to nie. A tak od tých čias okuliare nenosím.

Samozrejme, fungovanie v živote si musím prispôsobovať. Na počítači používam to najväčšie písmo aké sa dá, lupu, v mobile mám aplikáciu, vďaka ktorej vidím do diaľky, knihy čítam tak, že mám nos nalepený na stránke, rovnako píšem a kreslím.

Som rada, že som sa na strednej škole naučila písať všetkými desiatomi a vďaka tomu, nemusím fyzicky hľadať písmenká na klávesnici, pretože to mi robilo takisto problém. Keď mám oči veľmi unavené, používam čítanie textu z obrazovky na telefóne.

Keďže oči dosť namáham, prerastá to u mňa do migrén, takže to nie je veľmi radosť.

Ale so svojím hendikepom žijem už skoro dvadsaťpäť rokov, zmierila som sa s ním aj keď moji rodičia asi nie. Ako som už písala, budú ďalšie články venované životu so zrakovým hendikepom, určite tento nie je posledný. Budem písať tiež o tom, ako som sa s tým všetkým vlastne vyrovnala.

Na záver odporúčanie – tento rok zhruba na jeseň mi vyjde kniha, ktorá je inšpirovaná mojím hendikepom a v nej sa dočítate veľa o tom, ako vlastne vidím. Je to YA príbeh, ale myslím, že vám najlepšie opíše to, ako vlastne vidím.

A ešte moje múdro na záver: Nemusíte mať zdravé obe oči na to, aby ste videli krásu života.