AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 12. kapitola


Október bol v polovici. Jeseň farbila listy stromov na rôzne krásne farby. Fascinovalo ma to, i keď jeseň nebola práve moje najobľúbenejšie ročné obdobie. Najradšej som mala jar. Bola vždy taká krásna, farebná a čarovná.

Myslela som si, že sa na zoznamku už nevrátim. Psychologička ma však na poslednom sedení presvedčila, že by som nemala hádzať flintu do žita a povedala mi, že klin sa predsa klinom vybíja. Rozmýšľala som nad tým dlho. Chcela som dokonca zavolať Tris, aby mi povedala, čo si o tom myslí, no nemohla som sa jej dovolať.

Rovnako som sa skúšala celý čas spojiť s otcom, no ani Anna, ani on mi nedvíhali telefón. Stále som bola strašne zničená z toho, čo mi povedal. Mala som ho rada, i keď pil. Stále to bol môj otec. Ale bolelo ma to. Tak ako kopa ďalších vecí, ktoré mi kedy v živote povedal. Vedel ma lámať a potom znovu obviazať rany. Zlomil ma, a potom ma ošetril. A po čase opäť zlomil. A tak to šlo stále dokola a dokola.
A ja som sa nenávidela za to, že sa ním nechávam tak ľahko zlomiť.

Nikdy som nebola typ človeka, ktorý by obviňoval zo svojho trápenia niekoho iného, ale to, že kopec mojich rán vznikla práve kvôli otcovi, bol holý fakt. Ale nedokázala som ho za to neznášať, alebo dokonca priamo nenávidieť.

Po dlhom váhaní, či sa na zoznanku mám vrátiť, som nakoniec otvorila stránky zoznamky a opäť sa prihlásila. Po Petrovej odpovedi nebolo ani chýru ani slychu. Hoci ma to veľmi trápilo, dala som na radu psychologičky a nezaoberala sa tým. Alebo som sa aspoň snažila.

Aj to sa počíta, no nie?

Opäť som napísala niekoľkým mužom. Mnoho z nich ma veľmi zaujalo. Dokonca som si našla aj nejakú novú správu. Nevedela som, či som bola úplne pripravená si znovu s niekým četovať, ale ak som chcela niekoho nájsť, tak som nemala na výber.

Jeseň ma akosi rozcitlivela. Bola som veľmi osamelá a smutná. Počasie tomu vôbec nedodávalo aspoň kúsok pozitívna. Stále pršalo. Potrebovala som nejako zahnať ten pocit.

Jediným pozitívnym bodom bolo to, že som po troch mesiacoch pauzy, začala opäť maľovať. Keď som deň pred tým vrátila z práce, zavrela som sa vo svojom provizórnom ateliéri a maľovala som až kým som nebola načisto unavená. Niektoré obrazy sa mi skutočne páčili a tak som ich vyfotila a zdieľala na Facebooku. Mala som tam taký svoj album všetkých malieb a kresieb. A ľuďom sa väčšinou moje výtvory páčili. Komentovali ich a niekedy aj zdieľali, čo ma azda tešilo najviac. Najradšej som používala akvarely a najviac ma bavilo maľovať krajinku, niekedy som maľovala portréty, inokedy zase rôzne abstraktné motívy.

V ten večer, keď som sa po týždni rozhodla vrátiť na zoznamku som však na maľovanie nemala chuť. A navyše už bola tma.

Rozklikla som si novú správu. Stálo tam len obyčajné slovo „Ahoj.“ A správa bola od nejakého Matta. Klikla som na jeho profil a z fotografie na mňa pozeral muž oblečený v obleku a v slnečných okuliaroch. Na tvári mal akýsi zvodný výraz.

Trochu som sa uškrnula. Mal dvadsaťdeväť. Päť rokov mi pripadalo už celkom dosť, no na druhú stranu profil bol zaujímavý a nemala som dôvod neodpísať mu na správu. Navyše mi dal like, takže som mu asi bola sympatická. Inak by mi nenapísal.

Tak som mu odpísala rovnakým slovom.

Vôbec som nevedela, čo od neho mám očakávať. Pôsobil, že má celý svet takpovediac na háku. A že ho nič netrápi. Nemohla som si to odpustiť, no vyzeral aj trošku… povrchne. Ale nechcela som ho odmietnuť. Prirodzene, fotografia môže klamať.

Nejako som však nebola nedočkavá na jeho odpoveď. Stránky zoznamky som mala otvorené, no v druhej karte prehliadača som mala otvorený Facebook. Práve som tam dávala svoju poslednú maľbu. Bol na nej strom, z ktorého padalo lístie a pod ním stála osamelá osoba. Dievča. Skoro ako ja.

Po pár minútach som objavila novú správu. Dokonca dve. Jedna bola od toho Matta a ešte mi napísal nejaký Martin.

Pozrela som na správu od Matta. Stálo tam: „Ako sa mas?“ bez diakritiky a smajlíkov. Ticho som sama pre seba poznamenala, že zrejme nebude majster konverzácie. A písaného slova tiež nie, napadlo mi vzápätí. Ale nechcela som ho hneď odsudzovať.

Možno ma prekvapí, pomyslela som si.

Zaklamala som mu a napísala: „Fajn, a ty?“

Potom som preklikla na druhú správu, práve od Martina. Najprv som si pozrela jeho profil. Z fotografie sa na mňa díval dvadsaťpäť ročný muž so svetlohnedými vlasmi. Vyzeral trochu ako Ed Sheran, akurát nemal vo vlasoch taký ryšavý nádych ako Ed, bol jednoducho hnedovlasý. Mal jemné strnisko, na tvári milý úsmev a bolo vidno, že je trošku… zavalitejší, alebo ako by som to nazvala. Nie tučný ako som bola ja, ale… jednoducho zavalitejší.

Pôsobil však veľmi sympaticky.

Martin09: Ahoj. Vážne maluješ?

TerezaHav: Ahoj, áno. Už odmalička ma to veľmi baví. 🙂

Martin09: To je skvele. Myslel som, že dneska sa uz takýmto veciam nikto nevenuje. A co maluješ?

A tak som začala Martinovi písať o tom, čo najviac a najradšej maľujem. On sa stále zaujímal a tak som mu písala ďalej a ďalej. Bol zdvorilý a aj keď občas urobil chybu či zabudol na diakritiku, tak mi medzi riadkami pripadal veľmi milý.

Aby som nezabudla na Matta, tak som pozrela, či mi odpísal. Stála tam správa: „Nie velmi dobre.“

Samozrejme som sa ho zo zdvorilosti spýtala: „Ako to?“

Po pár minútach, ktoré som strávila písaním si s Martinom mi prišla od Matta správa: „Som strašne dlho sám, pretože ženám vadí veľkosť môjho penisu.“

Zostala som čumieť na obrazovku. Musela som vám to prepísať s diakritikou, aby ste o nič neprišli.

„To nemyslíš vážne,“ povedala som nahlas. Takéto veci som neznášala. Nerada som sa bavila o sexe. Nerada som to počúvala. Pre mňa bola táto téma v podstate tabu. I keď som nevedela prečo. Azda to bolo preto, lebo som ešte vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch nič také nezažila. Istým spôsobom som sa toho desila. Hoci som vedela, že mnohé dievčatá tieto veci zažívajú už v pätnástich, nedajbože ešte skôr.

Často som si prehrávala v hlave situáciu, kedy budem musieť povedať partnerovi, že mu nemôžem ponúknuť to, čo chce. Nevedela som si totiž vôbec predstaviť, že by som sa mala pred niekým odhaliť a… veď viete. Vedela som, že ak by som partnera poznala dlhšie a on by poznal mňa a… bol by tolerantný, nevadilo by mu moje telo, tak by ma možno prehovoril.

Lenže tu už bola otázka, či vôbec niekto taký existuje.

Samozrejme som chcela zažiť krásne, romantické milovanie s niekým, koho skutočne milujem, akceptujem a on miluje a akceptuje mňa. Túžila som po tom. Ale pripadalo mi to nereálne. Práve z toho dôvodu, že nie je vôbec isté, či raz v živote nájdem niekoho, kto ma bude akceptovať s mojou postavou a pred kým sa dokážem odhaliť.

Desila som sa toho, že niekto uvidí moje rany, moje brucho. Nechutné záhyby a všetko nechutné, čo som na sebe neznášala. A často som mala sto chutí to zmeniť, začať s tou postavou niečo robiť. Ale potácala som sa medzi protichodnými pocitmi. Chcela som to, no na druhú stranu mi to bolo ukradnuté. A aj nebolo. Sama som sa v sebe absolútne nevyznala a preto boli pre mňa takéto obyčajné veci tabu.

Odhliadnuc od toho, nemala som ten pocit, že práve toto by mal muž písať žene, s ktorou sa chce seriózne zoznámiť. Hoci, mohla byť pravda, že netúžil po serióznom zoznámení. Zazdalo sa mi, že jeho profilová fotografia neklamala. Pôsobil povrchne.

Vedela som, že nie všetci na zoznamke hľadajú seriózneho partnera. Niektorí hľadali kamarátov, iní sex na jednu noc, čo som ja osobne odsudzovala, hoci som nič také nikdy nezažila, nevedela som si predstaviť, že sa s niekým vyspím a už ho potom neuvidím.

Možno tento Matt bol ten prípad, že hľadal len niekoho na sex. Ktovie. Každopádne ma táto správa prebrala z ospalej nálady a rozhodla som sa mu viac neodpísať. Pripúšťam, že to môže pôsobiť ako neslušnosť, ale ja som nemala chuť baviť sa o takýchto veciach s úplne cudzím chlapom. A nie, vôbec tým na mňa nezapôsobil.

Radšej som pokračovala s dopisovaním si s mojím vlastným, slovenským Edom Sheranom. Pri tom slovnom spojení som sa musela zasmiať. Slovenský Ed Sheran. Ha-ha.

Ed, teda pardon, Martin, sa zdal celkom iný ako Matt strápený absolútnou blbosťou. Martin bol veselý, povedal mi pár dobrých vtipov, obdivoval ma za to, že maľujem.

Chvíľu sme si ešte písali a potom sme sa dohodli, že si napíšeme neskôr. A nechcela som sa tešiť na jeho správu, pretože som sa bála, že sa znovu sklamem tak, ako u Petra, ale…

Ono sa vlastne ani nedalo netešiť sa.

Bol jednoducho sladký. A pritom písal veľmi inteligentne. Teraz som mala pocit, akoby prirovnanie „sladký“ bolo ako z nejakého gýčového románu. Bol sladký. Ale tak realisticky sladký. Nie ako princ na bielom koni. Ale mal charizmu.

Nebola som typ človeka, ktorý by ľudí porovnával, alebo… ehm.. porovnával svoje „úlovky“, ale oproti Petrovi sa zdal byť na inej úrovni. Azda na lepšej úrovni, ak to tak smiem nazvať.

Zanechajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *