Keď som mala po práci, vybrala som sa rovnou cestou k otcovmu bytu. Ako šiel čas, stmievalo sa čoraz rýchlejšie. Keď som prišla k bytu, bola už takmer tma a rozsvecovali sa pouličné lampy.

Zazvonila som na zvonček a počkala. Po pár sekundách mi prišla otvoriť uplakaná Anna.

„Čau, čo je?“

„Ahoj, suseda Jesenská mi vravela, že sa tu hádate. Čo sa deje?“

„Ále…“ prekročila prah bytu a zatvorila za sebou dvere. Boli tam ešte tie staré dvere, ktoré sme mali celý ten čas, čo sme tam žili.

„Už to tam s ním nezvládam. Mám toho dosť,“ vyhŕkla. Z očí sa jej rozkotúľali slzy a rozmazali jej mejkap.

„Deje sa niečo?“ spýtala som sa aj keď som mala nutkanie položiť jej ruku na plece a objať ju, stále som si od nej držala odstup.

„Hej. Skoro každý deň pije. Neviem, čo sa s ním zrazu deje. A keď si vypije, tak je na mňa odporný aj keď sa mu snažím pomáhať. Nikdy som neverila, že hovoríš pravdu, keď si sem chodila upratovať. Teraz ti verím.“

Aspoň vidíš, aké to je, pomyslela som si. Na jednu stranu som cítila akúsi škodoradosť, pretože Anna konečne zažila to, o čom som jej stále hovorila. No na druhú stranu mi jej bolo ľúto. Zrejme na to nebola pripravená.

„Kde je teraz?“ spýtala som sa jej.

Ona si vzdychla a zachrípnutým hlasom odpovedala: „Konečne zaspal.“

„Fajn, môžem ísť ďalej?“

„Myslíš, že je to dobrý nápad?“

„A chceš na to byť sama tak ako ja?“

Zatvárila sa zahanbene. To bolo po prvýkrát, čo som na jej tvári videla takýto výraz. Ona bola tá, ktorá si životom plávala ako na obláčiku. Bola vždy nad vecou a nepripúšťala si k telu nič negatívne. Aj keď sme neboli tie najlepšie sestry, túto jej vlastnosť som jej tak trochu závidela.

Hneď ako som vkročila do bytu, bolo tam cítiť alkohol. Bolo tam upratané, no ten pach sa nedal prehliadnuť. Anna sa zrejme skutočne snažila. Nešlo mi však do hlavy, prečo by zrazu kvôli otcovi odišla zo školy. Pokiaľ som dobre vedela, tak škola ju bavila.

Sadli sme si v kuchyni k stolu a ja som si zaumienila, že sa jej na tú školu spýtam. Teraz, alebo nikdy, pomyslela som si.

„Počuj, oco mi vtedy vravel, že si kvôli nemu odišla zo školy. Vážne to tak je?“

Anna si vzdychla a zažala lampičku nad kredencom. Zrejme preto, aby sa mi nemusela pozrieť do očí.
„Neurobila som skúšky. Odišla som odtiaľ.“

„Myslela som si, že sa ti tam darilo.“

„Spočiatku áno. Než som spoznala Sama. Potom to so mnou šlo dolu vodou. Ale ocovi to, prosím ťa, nehovor.“

„Blázniš? Keď viem, aký je?“ pokrútila som hlavou. „A ako to chceš ďalej zvládať? Čo budeš robiť?“

Anna pokrčila plecami a zašepkala: „Neviem.“

Keď som sa v ten deň vrátila domov, bola som veľmi unavená. No i napriek tomu som sa prihlásila na zoznamku. Našla som tam správu od Martina. A písali sme si až do druhej nadránom.

Related Posts

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *