AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 16. kapitola

Keď bolo prvého, čakala som na našom dohodnutom mieste na námestí. Zo stresu a strachu som si hrýzla pery. Mali sme sa stretnúť o piatej, no ja som tam stála už o trištvrte. Pery ma od samého hryzenia začali páliť a zacítila som kovovú chuť krvi. Preľakla som sa a pozrela sa na seba v odraze displeja na telefóne. Dolná pera mi jemne krvácala. Začala som si neskutočne nadávať do kráv a idiotov, že som si na prvé stretnutie rozhrýzla peru.

Vreckovkou som si zastavila krvácanie a vydolovala z kabelky sýto červený rúž. Nosila som ho málokedy, no keďže som nemala na výber, tak to muselo byť. V odraze displeja som si narúžovala pery a nervózne strčila telefón opäť do tašky.

Len čo na kostolnej veži odbilo päť hodín, zbadala som, ako sa ku mne blíži. Bolo hneď vidno, že to je on. Tá tvár bola nezabudnuteľná. Roztriasla som sa – čiastočne od zimy a tiež od strachu.

Len čo ma zbadal, skúmavo si ma premeral a ja som si už predstavovala, ako sa otočí na päte a zmizne v uliciach mesta. Preventívne som zavrela oči, aby som sa na to nemusela pozerať.

Keď som ich však otvorila, bol bližšie. V krku mi vyschlo a tak som si náhlivo oblízla pery. Cítila som na sebe jeho pohľad a snažila som sa zistiť, čo sa za tým pohľadom skrýva.

Prekvapenie? Radosť? Sklamanie?

Jeho pohľad bol nečitateľný.

Zrazu stál oproti mne. Jemne sa usmial – tak ako sa usmieval na svojej fotke – a natiahol ku mne ruku.

„Ahoj, ty si Tereza?“ spýtal sa.

„A-áno. A ty Martin, však?“ vyjachtala som zo seba.

„Hej,“ usmial sa. „Teší ma.“

Podali sme si ruky a ja som sa pokúsila usmiať aj keď som bola v strese.

„Tak, pôjdeme do tej kaviarne, ktorú som ti spomínal v čete?“ prihovoril sa mi po chvíli ticha, ktoré bolo trochu trápne.

„Jasné,“ prikývla som. A tak ma viedol do kaviarne. Rozprával mi o tom, ako sa bál tohto stretnutia. A mne sa trochu uľavilo, že som nebola sama.

„Už som sa zopárkrát stretol so ženou, s ktorou som si dopisoval. A nikdy to nedopadlo veľmi dobre.“

„Aha,“ prikývla som a v duchu som rozmýšľala, ako mám reagovať, ako sa s ním rozprávať, aby som ho od seba neodohnala. Zrazu som zisťovala, že sme sa blížili práve k mojej obľúbenej kaviarni v meste. Mesto osvetľovali pouličné lampy a tá chvíľa bola tak trochu zvláštna. Nevedela som si vysvetliť čím, ale bola pre mňa zvláštna.

„A sme tu,“ povedal a otvoril mi dvere do kaviarne.

„Teda, ako si vedel, že je to moja obľúbená kaviareň?“ spýtala som sa ho, keď sme si sadli oproti seba k stolu, ktorý bol hneď pri okne. Bolo to len o jeden stôl ďalej od miesta, kde som najradšej sedávala s Tris.

„To som teda netušil. Spomínala si, že máš rada karamelové latté a mne hneď napadla táto kaviareň. Ale som rád.“

Usmial sa. A ja som mu úsmev opätovala. Objednala som si práve obľúbenú kávu a on cappuccino. Vraj inú kávu nepije.

Chvíľu bolo medzi nami trápne ticho a ja som sa červenala. No potom, ani neviem ako, sme sa začali rozprávať a nevedeli sme prestať. Hovoril mi o svojej práci – pracoval ako kuchár v jednom hoteli takisto v meste. Tak sme sa začali rozprávať o jedle a hoci mi bolo trochu trápne, pretože z toho, ako som vyzerala bolo hneď zjavné, že jedlo milujem, tak sme sa neustále rozprávali.

Bol vtipný, milý a vôbec sa na mňa nedíval s odporom. Neverila som tomu. Teraz mi to príde ako klišé, ale zrazu som zistila, že život môže človeku priniesť niečo skutočne nádherné. Zistila som, že život nie je len utrpenie.

Dávala som si stále na seba pozor, aby som sa nejakým spôsobom nestrápnila a neodohnala ho od seba a stále som bola trochu v kŕči, ale bol to krásny večer.

Keď sme sa rozhodli rozlúčiť sa, bolo sedem hodín. Stáli sme pred kaviarňou a on sa na mňa vo svetle pouličnej lampy pozrel.

„Si veľmi milá a sympatická. Uvidíme sa ešte niekedy?“

„Budem veľmi rada,“ odpovedala som mu a snažila sa zamaskovať neskutočnú radosť z jeho predchádzajúcich slov.

„Super, napíšeme si,“ povedal a usmial sa.

A pobozkal ma na líce. Jemne, no nádherne.

„Tak sa maj, zatiaľ,“ povedal nakoniec.

„Aj ty,“ odpovedala som s jemne šokovaným výrazom. Zostala som tam stáť, zatiaľ čo on mizol vo večerných uliciach mesta.