Od tej chvíle som považovala dvadsiaty druhý december za ten najkrajší deň v mojom živote. Trochu som sa po tom bála, že si povie, že sa neviem bozkávať a že to preňho nebolo pekné, ale keď mi na druhý deň volal, vedela som, že moje obavy boli zbytočné.

Práve deň pred Vianocami mi volala Anna s tým, že chce, aby sme boli na štedrý deň spolu s otcom. Dohodli sme sa teda, že desiatej doobeda prídem k ním. Trochu som sa obávala otcovej reakcie, ale mrzelo by ma, ak by sme neboli spolu. Doteraz sme nikdy neboli na Vianoce oddelene. Smrť mamy ho poznačila, no s Annou sme si mysleli – teda vlastne ja som si myslela – že to celkom zvláda. Až potom sa spustil. Mrzelo ma to. Vedela som, že ak by tu bola mama, nič také by sa nestalo. Trávili by sme Vianoce všetci štyria.

Hoci je pravda, že nie každé Vianoce boli u nás pekné a bez hádok. Je fakt, že väčšina ľudí sa poháda práve na Vianoce. Niekedy totiž opäť oco začal s tým, ako nechápe, prečo potrebujem terapie a lieky a podobné veci. Niekedy zase začal s tým, že som nenažraný slon. Mamka mi vždy tvrdila, že to myslí zo srandy, ale jeho slová ma vždy boleli. Dosiahol tým len to, že som sa prejedala ešte viac.

Aj terapeutka mi potvrdila, že to, že sa prejedám, je psychický problém. Prejedaním riešim negatívne pocity, prázdnotu, osamelosť, depresiu. Všetko. Prejedaním a sebapoškodzovaním. Keď väčšina ľudí vidí človeka s nadváhou, pomyslí si, že sa stravuje fast foodom ako v Amerike. Ale poviem vám úprimne, ja fast food nemusím. Môj problém je prejedanie sladkým. Veľakrát som sa to snažila zastaviť, vedela som, že to musím zastaviť. Ale nikdy sa mi to nepodarilo. Raz som schudla pár kíl, no o pár mesiacov som to nabrala späť a pribrala potom ešte viac.

No a väčšina hádok na Vianoce skončila u toho, že prečo nemôžem byť ako Anička. Pravdu povediac neznášala som ju práve preto, že otec ju uprednostňoval. Ale čím som bola staršia, tým sa moja neznášanlivosť zmenšovala. Ale aj tak sme sa nemali veľmi v láske. Ona ma nemala rada práve preto, že si myslela, že otec je svätý. Až neskôr jej konečne doplo, že nie je.

Keď som si o desiatej na štedrý deň otvorila dvere do bytu, rozvoniavali tam medovníky a kapustnica. Vyzeralo to, že Anna sa skutočne stará.

Odložila som si v predsieni kabát a kročila do kuchyne, kde bola vôňa ešte silnejšia. Anna práve krájala uhorku do šalátu a otec sedel za stolom. Pred sebou mal plechovku piva a tanierik plný všakovakých dobrôt. Akurát čosi prežúval.

„Oco! Však neuvidíš zlaté prasiatko!“ povedala som s úsmevom. Nevedela som ako zareaguje, ale nechcela som k nemu byť hnusná. Tvárila som sa, akoby sa nič nestalo, akoby ma nevyhodil a nepovedal to, čo povedal.

„Tereza?“ otočil sa ku mne. Anna sa tiež obrátila a usmiala sa na mňa. V očiach mala vďaku za to, že som prišla.

„Ahoj, oci,“ pozdravila som ho.

Bez slova si vzal ďalší zákusok a už sa na mňa nepozrel. Anna na to hneď zareagovala.

„Oco! Veď sú Vianoce, nemôžeš prehltnúť svoju trpkosť?“

„Ja môžem srať na celé Vianoce a zlaté prasa,“ povedal a hlbokým dúškom sa napil piva. Nebol ešte opitý, ale aj tak nebol veľmi prívetivý.

„Oco!“ okríkla ho trochu Anna. „Ahoj, Tereza, pomôžeš mi so šalátom?“

Chopila som sa práce a snažila upokojiť svoj od strachu roztrasený hrudník. Začala som krájať vajíčka.

Po chvíli oco odišiel do kúpeľne a ja som sa Anny pošepky spýtala: „Ako to zvládaš?“

Pokrčila plecami a vysypala do misky so zemiakmi uhorku. „Snažím sa. Je to ťažké, ale snažím sa. Som rada, že si prišla. Vieš, nikdy som nad tým nerozmýšľala, ale mrzí ma, že bol otec tak zahľadený do mňa a uprednostňoval ma. Len preto, že si trpela depresiami a tak. Napriek tomu si to s ním dlhý čas zvládala sama a to obdivujem.“

Neverila som vlastným ušiam. Vážne to práve povedala? Povedala. Bola to skutočnosť. Nesnívalo sa mi.

Po chvíli šokovaného ticha som povedala: „Som prekvapená, že to hovoríš. Ale ďakujem.“

Oco sa vrátil a tak sme sa prestali pošepky rozprávať a hovorili sme len o Vianociach. Oco nijako nereagoval a bol ticho. A k svojmu tichu si otvoril ďalšie pivo. Smutne sme sa na seba s Annou pozreli.

Od tej chvíle som nadobudla pocit, že náš vzťah s Annou sa zlepší. Zrejme jej prospelo, keď zistila, aká je realita. Nie že by som jej to priala, ale možno to bolo dobre. Inak by ma na Vianoce nepozvala. Ja by som i tak prišla, ale bolo pekné, keď ma zavolala.

Povedala by som, že si konečne zložila z očí ružové okuliare.

A tak sme pracovali na šaláte, ktorý nám spôsobil, že nám až sliny tiekli. Napokon sme sa pustili do obaľovania ryby a Anna ju potom dávala pražiť. Ani jeden z nás v rodine nemal rád kapra. Všetci sme mali radi filé, a občas sme si dopriali lososa.

O piatej večer sme si všetci sadli v kuchyni za stôl, ktorý som prestrela a Anna vytiahla na prípitok vaječný koňak. Bola to naša každoročná tradícia.

Oco už bol mierne pripitý a tak sme sa snažili ho veľmi nerozčuľovať. Opitého človeka netreba veľmi rozčuľovať, pretože potom neprestane s nadávaním a rozprávaním a bude sa tváriť, akoby ste boli vy tí najhorší.

V pokoji sme večerali. Keď sme mali plné bruchá, otec začal. Rozčertil sa kvôli tomu, že mu Anna nechcela dať vodku. Vaječný koňak mu už nestačil… Sestra bola však presvedčená, že mu ju nedá a ja som sa jej zastala.

„Ste neschopné! Obe!“ zrúkol na nás. Ona totiž schovala alkohol a dala mu len pivo. Z toho sa neopil až tak ako z tvrdého.

„Oco, prestaň, nedovolím ti, aby si si alkoholom zničil život!“ povedala mu sestra s rukami prekríženými na hrudi. Svetlo hnedé vlasy mala vyčesané do elegantného drdola a upnutý zelený sveter jej obopínal štíhlu postavu.

„Nemáš mi čo rozkazovať. A navyše mám aj tak skazený, hnusný život!“

„Anna má pravdu, oco,“ ozvala som sa ticho.

Pozrel na mňa nevraživým pohľadom a zvolal: „A teba sem kto volal? Som ti povedal, kurva, že sem nemusíš chodiť.“

Pri nadávke ma myklo.

„Ja som ju zavolala.“

„Sklamali ste ma. Obe. Furt ma len dirigujete a buzerujete. Neznášate ma, tak na čo sem chodíte? Kompenzujete si tým niečo? Anna, ty si ma tiež sklamala. Myslel som, že budeš stáť pri mne, nie ako Tereza. Vždy si bola výnimočná, vyrovnaná. A Tereza? Depresívna, tučná troska.“

Má pravdu, pomyslela som si a oči sa mi zaliali slzami. Anna sa na mňa pozrela a potom venovala rozzúrený pohľad otcovi.

Ten ešte stihol poznamenať: „A neschopná k tomu!“

„Oco, okamžite s tým prestaň. Ako môžeš niečo také povedať svojej dcére?“

„A čo!“ zreval a buchol po stole až tanieriky nadskočili. „Vieš čo, choďte do riti. Obidve. Ja si tú vodku nájdem aj sám, nepotrebujem vás tu. Postarám sa o seba sám, nepotrebujem tu dozorcu.“

„Nikam nejdeme,“ povedala mu a snažila sa upokojiť situáciu, no nedarilo sa.

„Dobre viem, že ma nenávidíte. Tak choďte!“ Vstal a obe nás tisol ku dverám. Snažili sme sa brániť a upokojiť ho, no nešlo to. Prehovárali sme ho, no nič nepomáhalo. Strčil nám do rúk kabáty a vyhodil von predo dvere na chladnú, tmavú chodbu.

„Oco!“ zavolali sme obe a klopali na dvere. Z bytu vedľa sa vynorila nepokojná tvár pani Jesenskej.

„Čo sa deje, dievčatá?“ spýtala sa, zažala svetlo na chodbe a premeriavala si nás.

Obe sme boli mierne zadýchané a zbadala som, že Anne v očiach vidno slzy.

„Otec nás asi práve… vyhodil,“ povedala som.

Related Posts

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *