AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 20. kapitola

Suseda sa zatvárila strašne smutne a ja s Annou sme zostali v šoku. Otca odviezla sanitka? Strašne som sa zľakla. Pozrela som na Annu a ona sotva potláčala slzy.

„Asi ti budú čoskoro volať, ako to s ním vyzerá,“ dodala susedka.

„Čože?“ nechápala som. Niekde v kútiku duše som si však myslela, že si to len vymýšľa jeho opitý mozog. Neraz sa stalo, že ho vzala záchranka, pretože bol opitý a začal rozprávať, že má asi rakovinu, že o chvíľu umrie. Často aj vravel, že ho niečo bolí, že mu je zle. No vždy prišiel po vyšetrení domov s tým, že je v poriadku. Preto sme často neprikladali veľkú váhu jeho slovám. I keď záchranku sme mu vždy zavolali.

Skutočne som si myslela, že to je len jeho výmysel a o chvíľu nám budú volať, že si máme poňho prísť, že je v poriadku.

„Bože, som ja ale nezdvorilá! Poďte ďalej, dievčatá, uvarím vám teplý čaj,“ susedka otvorila dvere dokorán a lákala nás dnu.

Obe sme nakoniec vošli do jej starého bytu, so starodávnym nábytkom. Usadila nás pri masívnom tmavo hnedom stole a postavila vodu na čaj.

Anna sa na mňa spýtavo pozrela. „Myslíš, že je to pravda? Že si to nevymýšľa, tak ako takmer vždy?“

„Neviem, snažím sa veriť, že áno. Ale bojím sa…“ odpovedala som jej so strachom.

Pani Jesenská priniesla čaj a misku arašidov. Sadla si k nám a začala nám rozprávať o tom, čo sa stalo. Vraj jej tak-tak prišiel otvoriť a ťahal za sebou ľavú stranu tela, akoby nad ňou nemal žiadnu kontrolu. Vraj sa strašne zľakla a aj keď bol opitý a protestoval, zavolala mu záchranku. Tí prišli o desať minút a po vyšetrení ho vzali so sebou.

Od nervov a strachu som vyjedala z misky arašidy. Po nejakom čase mi zazvonil vo vrecku kabáta mobil.

Neznáme číslo.

„Prosím, Havranová,“ ozvala som sa znepokojene.

„Dobrý deň, pani Havranová. Ste dcéra Karola Havrana?“

„Áno, som.“

„Chceme vás informovať, že sme ho práve hospitalizovali na JIS-ke. Robili mu CT a zistili, že utrpel mozgovú príhodu.“

„Ach, bože!“ zvolala som a po líci mi stiekla slza. Videla som sestru, ako si vložila hlavu do dlaní. Nadávala som si za to, že som tomu nechcela veriť.

„Bolo by dobré, keby ste mu priniesli nejaké veci – župan, toaletný papier, obväzy, nejakú vodu na pitie…“

A ešte chvíľu mi rozprávala ďalšie veci, no ja som ju až tak nepočúvala. Keď som dohovorila, povedala som Anne i susedke, čo všetko som sa práve dozvedela. Rýchlo sme vypili čaj a chystali sa do nemocnice. Vzali sme ocovi z bytu tých pár vecí a vyrazili sme.

„Dobre, dievčatá, potom dajte vedieť, ako to s ním vyzerá!“ zavolala na nás z dverí pani Jesenská.

„Áno, dáme,“ povedala som jej a už sme bežali dolu schodmi. Výťah bol zas pokazený. To sa tu v tomto činžiaku stávalo často.

Cestou som napísala Martinovi: „Ahoj, prepáč, ale dnes na ten obed nemôžem. Oco je v nemocnici, musím ísť za ním. Mrzí ma to, napíšem ti, keď budem mať čas. Pa.“

Celú cestu sme mlčali. Myslím, že obe sme sa snažili urobiť si v hlave aký-taký poriadok a upokojiť sa. Keď sme boli pred nemocnicou, ktorú väčšina západného Slovenska považovala za tú najhoršiu, prišla mi od Martina správa: „To mi je luto, dufam, ze to nie je nic vazne. Potom daj vediet.“

V rýchlosti sme našli budovu, kde by mal byť hospitalizovaný a vošli sme dnu. Nasadili sme si na nohy návleky a ohlásili sa.

Keď sme prišli do jeho izby, na ktorej bol ešte s tromi ďalšími ľuďmi, skoro som sa rozplakala, keď som ho videla.

Bol bledý, napojený na kadejaké hadičky a prístroje. Keď nás zbadal, sklopil pohľad. Nebol celkom triezvy.