Uplynul týždeň. Začínal sa nový rok a ja som Martina celý ten čas nevidela. Každý deň sme chodili s Annou za otcom a bývali sme zatiaľ v jeho byte. O pár dní ho mali pustiť a Anna ma v jeden deň ráno presviedčala, že jej nebude vadiť, keď pôjdem s Martinom von. Stále som totiž bola s ňou, pretože otcov stav znášala pomerne ťažko. A aj keď sa jeho stav zlepšil, stále si nevedela odpustiť, že si myslela, že si to otec vymýšľa ako vždy. Stále som ju presviedčala, že sa nemá z čoho obviňovať.

Po dlhom sestrinom prehováraní som nakoniec zavolala Martinovi. Chvíľu to zvonilo a potom sa náhlivo ozval jeho hlas.

„Teri?“

„Ahoj, prepáč, že sa ozývam až teraz, ale bolo to pomerne ťažké a…“

„Nie, neospravedlňuj sa. Je to v pohode, veď to chápem. Som rád, že si zavolala. Ako sa má otec? A ty?“

„Ďakujem. Ocovi je lepšie, o pár dní ho pustia domov. A ja… no som v strese, ale inak v pohode. A chýbaš mi.“

„Aj ty mne. Môžeme sa niekedy stretnúť?“ spýtal sa.

„Vlastne preto volám. Nezájdeme dnes na kávu?“

„Jasné!“ zvolal a bolo mu v hlase cítiť radosť. Usmiala som sa.

„Dobre, tak o tretej na námestí?“

„Môže byť,“ súhlasil.

„Fajn, teším sa na teba,“ povedala som. „Pa.“

„Pa,“ odzdravil a zložil.

Celý deň som sa tešila na naše stretnutie. Obliekla som si to najkrajšie, čo som si zobrala zo svojho bytu a pred treťou som vyrazila.

Keď som ho uvidela, ako ku mne kráča, rozbúchalo sa mi srdce. Tak dlho som ho nevidela, že som takmer zabudla, aký to je pocit vidieť ho. Sheranovsky krásneho.

Pribehol ku mne a silno ma objal. Zaborila som tvár do jeho kabáta a opätovala mu jeho objatie. Keď ma pustil, pobozkal ma tak vrúcne, že som znovu stratila pevnú pôdu pod nohami. Vyzeralo to, akoby sme sa nevideli rok.

Chvíľu sme tam len tak stáli, bozkávali sa a objímali. Bol to pre mňa krásny moment.

Potom ma vzal za ruku a viedol k našej kaviarni. Posadili sme sa k oknu a rozprávali sa o tom, čo sa všetko vlastne udialo. Objednali sme si kávu a potom zostalo ticho. Vonku sa práve rozsnežilo. Bol to asi ten najkrajší začiatok roka.

Vyrozprávala som mu všetko, čo som cítila, ten stres, strach a bolesť. A on mlčal, prikyvoval a chytil mi ruky do svojich dlaní.

„Neboj, to zvládneš,“ ubezpečoval ma. „Ja ťa podržím.“

Na dôkaz vďaky som mu stisla dlaň.

Related Posts

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *