Ráno sa prebúdzam na zvuk kávovaru a na vôňu kávy. To je ako budíček. Rozlepím oči a posadím sa na posteli. A zatiaľ je vo mne ticho. Pozorujem oblohu za oknom a to ticho si užívam. Okolo mňa je tiež ticho. Také pokojné, ranné. Priala by som si, aby bol celý deň ako ráno.

Prehodím cez seba teplú deku a dotackám sa do kuchyne. Na stole sa už parí z kávy. Vypotím zo seba tiché: „dobré ráno,“ mamke, ktorá dolieva do kávy mlieko.

No potom zostávam naďalej ticho. Moja myseľ je tiež pokojná. Dýcham, zhlboka. Tak trochu sa modlím, aby toto ticho zostalo až do večera. Ale dobre viem, že nezostane.

Tá guľa vo mne sa pomaly prebúdza, Tvoria sa na nej ostré pichliače. Je ako kaktus zasadený vo vnútri mňa.

Chlipkám kávu a cítim, ako ma smútok pichá niekde v útrobách mojej duše. Myšlienky sa vynárajú na hladinu. Ale sú zatiaľ príjemné.

Nádej, že dnes bude dobrý deň. Všetko zvládnem. Nebudem mať záchvat a ani sa nenechám gniaviť smútkom navonok. Stačí, že ma gniavi vo vnútri.

Potichu sa zhováram s mamkou.

Ten rozhovor akoby prebudí moje myšlienky a spúšťa sa kolotoč. Zacítim bolesť v prívaloch. Je to akoby sa smútok pokúšal ku mne dostať cez dvere. Smútok na jednej strane, ja za dverami, snažiac sa ich tlačiť oproti nemu, privrieť mu chápadlá, ktorými ma škrtí a bodá. Bojujem. Už od rána.

Ale má to zmysel?

Tlačím na dvere. „Má,“ kričím vo vnútri.

Smútok sa však nevzdáva. Myseľ premieta všetky moje obavy. Premieta všetku bolesť, ktorú vidím vo svojich blízkych. Premieta bolesť, ktorú vidím vo svete, v ľuďoch. Premieta pochybnosti, chce sa vzdať. Chce umrieť.

Ale stále zatláčam dvere, pokúšam sa ich zavrieť, hoci zakaždým mi smútok svojimi chápadlami snaží ublížiť. Tlačím dvere, chcem ich zamknúť, no on sa nevzdáva. Chvíľu sa mi dvere podarí privrieť viac, inokedy vyhráva smútok a dvere otvára. No ja ich aj tak naďalej tlačím.

On sa mi prihovára, snaží sa ma presvedčiť o svojej pravde, ale ja stále bojujem. Zasádza mi do duše zlé myšlienky. Zakaždým ich cítim ako bodajú a pália. Nejde mi ich vytrhnúť aj s koreňmi, ale snažím sa vedľa nich zasádzať iné, pozitívne a pravdivé.

Je ráno a ja už som unavená.

No napriek tomu sa oblečiem, vybehnem von so psom a pozorujem oblaky putujúce po oblohe. Napriek tomu všetkému si umyjem zuby, učešem sa, hoci myseľ sa pýta, či to má vôbec zmysel.

Zhováram sa s mamkou, smejem sa a nálada je dobrá, normálna. Regulujú ju antidepresíva, tak musí byť dobrá.

Existujú ale lieky, ktoré by regulovali to, čo je vo vnútri? Existujú lieky na regulovanie myšlienok?

Asi nie.

Dokážem sa smiať, bavím sa, dokonca niekedy ani nemám pocit, že to predstieram.

Robím raňajky, spievam si. Som v pohode. To si často opakujem. Napriek tomu tam, niekde v hĺbke stále tlačím dvere oproti smútku a negatívnym myšlienkam.

Ale som v pohode. Na povrchu.

Po raňajkách sa púšťam do práce na poviedke, plánujem si, čo ešte chcem urobiť. Potom chvíľu maľujem.

Fungujem ako človek, ktorý nemá absolútne žiadny problém. No i napriek tomu bojujem ako o život. Vlastne áno, bojujem o život.

Na obed som už nesmierne unavená, hoci celý deň sedím za stolom. Chce sa mi spať. Vtedy prichádza úzkosť. Tlačí ma na hrudi.

Je so mnou niečo v neporiadku? Pýta sa. Nie som chorá?

S mojím telom niečo je?

Bojím sa.

Mala by som ísť k lekárovi.

V tom okamihu smútok z môjho vnútra vycíti pravú chvíľu a dvere sa pootvoria o kúsok viac.

Má to vôbec zmysel, zisťovať, čo so mnou je?

Nemá, snaží sa ma presvedčiť.

Možno ak by so mnou aj niečo bolo, priblížilo by to koniec tohto neustáleho boja – znie mi v mysli.

Krútim vo vnútri hlavou, kričím, že to nie je pravda, že to nevzdám, že chcem žiť.

Rýchlo dýcham, rukou si stláčam hrudník.

Som v pohode, nič to nie je.

Pomaličky sa upokojím, neustále pozerám do mobilu, sledujem TikTok, Instagram, hrám sa hry. Iba preto, že mi to zamestnáva myseľ a ja dokážem dvere tlačiť silnejšie oproti tomu smútku.

Je v ňom totiž toho tak veľa, že netuším, čo by sa stalo, keby som mu dvere otvorila.

Toto všetko sa vo mne odohráva, no navonok dokážem plnohodnotne fungovať, píšem, tvorím, varím, dodržiavam hygienu.

Každý deň bojujem už od rána. Niekedy sa mi darí trochu vyhrávať nad smútkom, vtedy sú dni lepšie. Niekedy vyhráva on. Ale dvere zatiaľ nie sú otvorené úplne. Možno je to vďaka tým pilulkám, ktoré majú priniesť nejakú rovnováhu. Možno vďaka nim ešte dokážem bojovať.

Len som už veľmi unavená.

Keď si večer líham do postele, tak trochu si vydýchnem, keď ma opantáva spánok. Aspoň na pár hodín môžem byť slobodná.

To je deň v mojom živote.

Neviem prečo to tak je a či na tento stav existuje nejaké riešenie. Alebo či to spadá do nejakých kritérií depresie. Netuším čo to je.

Ale viem, že to vo mne takto je dlhé roky. Až teraz som si to schopná priznať.

Som vo vnútri hrozne smutná, depresívna.

Napriek tomu každý deň fungujem, akoby sa vo mne nič nedialo. Akoby som bola vyrovnaná a šťastná.

Niekedy viem, že to predstieram. Niekedy nechápem, prečo som stále tak smutná, keď mám navonok tak dobrú náladu.

Nechápem, čo sa deje.

A som unavená z toho neustáleho boja.

Ale odmietam sa vzdať.

Len by som prijala nejakú odpoveď na to, čo sa vo mne vlastne deje. A prečo je to tak. A ako to vyriešiť.

Related Posts

One thought on “Deň v mojom živote: Depresia (?)

  1. Vzpomínám si na stavy, kdy jsem ráno rozlepil oči a první, co mě napadlo, bylo – „Proč ještě dýchám?“ Uvnitř jsem si totiž připadal mrtvý a prázdný. Vylezl jsem z postele a šel se podívat z okna. Doufal jsem, že uvidím ostré a syté barvy přírody, ucítím na kůži teplo slunečních paprsků a ucítím vlhký ranní vzduch prosycený solí. Balzám pro moji duši. Místo toho jsem koukal na šedivý trávník zalitý bledým světlem a vzápětí se mi spustila rýma a začali mi slzet oči z alergie. Takový byl pro mě život v Česku. Schovával jsem se do bezpečí betonové džungle, abych utekl před přírodou, kterou jsem v srdci miloval a okolí se mi pošklebovalo, že nejdu do lesa nebo s nimi nejedu na výlet pod stan.

    Trápily mě zdravotní potíže, nespočet alergií, intolerancí a všechno, co jsem viděl jsem nacpal do „zdravých“ potravin bez lepku, laktózy a nespočtu dalších náhražek, bez kterých jsem se neobešel. Nic mi nepřinášelo potěšení. S lidmi jsem si neměl, co říct a každý můj koníček byl považován za blbost, která nebude vypadat dobře na životopise.
    Loni jsme s manželkou odstěhovali do Kostariky. Dlouho jsem nechtěl věřit tomu, že ty nádherně zelené fotky nejsou upravované v Photoshopu, jak nás to učili ve škole na hodinách fotografování. Po dvou měsících mě opustila těžká alergii na melouny a banány. Sennou rýmu ani astma jsem nezažil už půl roku.

    S manželkou píšeme společně beletrii. Neživí nás to, ale přestože je to pouze koníček, přináší to radost mladým lidem, kteří naše knihy čtou. To je můj smysl života, který mi přináší úsměv na tváři.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *