Ako mi antidepresíva zachraňujú jeseň a iné novinky

Dva mesiace som sem nepridala žiadny článok. A už som chcela písať aj predtým, ale nejako som nebola schopná ničoho. Za september, október a polku novembra som toho prežila pomerne dosť. September bol ukrutne ťažký, ale zvládla som ho. Nebudem to viacej rozpisovať. Proste tak to v živote chodí. Raz sme na vrchole a raz zase na dne. Musím priznať, že posledné mesiace boli pre mňa dnom, hoci pár chvíľ – veľmi výnimočných – ma posunuli aspoň na chvíľku vyššie.

Jednou z nich bolo vydanie mojej šiestej knihy. Už som vám tu o nej písala a taktiež som sa zmienila, že bude pravdepodobne posledná na dlhší čas. Nuž, Keď noc umiera vyšla ako e-kniha a napokon som si ju dala vytlačiť. Pripomenula som si tým, aký úžasný pocit je to držať v rukách niečo, čo vlastne fyzicky neexistovalo a na čom som dlho pracovala.

Okrem toho som sa opäť stretla s Nikol a deň v Břeclavi bol úžasný. Nebyť jej, ani neviem, že mesto blízko mňa má také krásne miesta. Fotky som pridávala na Instagram. Bol to naozaj príjemný čas a ja som za tieto chvíle neskutočne vďačná. Som vďačná za toto priateľstvo, pretože som definitívne prestala dúfať v skriesenie jedného starého priateľstva. Dlhé mesiace som tento rok strávila rozmýšľaním, prečo som zrazu prestala pre jednu dávnu priateľku existovať a nedokáže mi už ani len odpovedať na správy. Ale viete čo? Prestala som s tým. Rozhodla som sa, že to nebudem súriť. Ak nechce odpovedať, ja už nechcem písať. A keď som sa zbavila aspoň niektorých toxických ľudí, žije sa mi ľahšie. Teda… istým spôsobom.

Celé dva mesiace som balansovala medzi únavou, depresiou a úzkosťou. Preto som prijala ponuku mojej psychiatričky o zvýšenie dávky antidepresív. Prvé dva týždne som bola ako zombie a len som chcela spať, ale teraz už je to trošku lepšie. Už zostala len tá únava a úzkosť. 😀 Týmto sa vôbec nechcem ľutovať, je to jednoducho môj život a verím, že nie som sama. Takže teraz som na 1 a pol tabletke Escitalopramu, verím, že vyššie to nepôjde a že to zase budem môcť neskôr znížiť.

Keď som tu už písala o tých priateľstvách, po celý tento čas som pochybovala, či som vôbec ja dobrou priateľkou pre tých pár ľudí. Je fakt, že počas zhoršenia toho môjho psychického stavu som sa dosť izolovala a aj napriek tomu, že by som mohla kamarátkam napísať, že som v keli a cítim sa na h… viete čo, neurobila som to. Snažila som sa s tým bojovať sama. No nevyšlo mi to. Ako inak. 😀 A preto prišli na rad antidepresíva.

Tento mesiac som oslávila svoje 27 narodeniny. Nebudem klamať, trošku som depkárila. 😀 Že som zasa o rok staršia. Ale aj tak s tým nič nespravím. Mamka mi upiekla vynikajúcu marlenku, dostala som nádhernú kyticu kvetov a konečne som si otvorila to Prosecco, ktoré mám v chladničke už dva mesiace. 😀

No a minulý týždeň sme šli po dvoch rokoch na Bibliotéku! Hurá, po korona pauze! Ale úprimne, trošku som bola sklamaná. A čiastočne aj zo seba. Boli sme tam v piatok, keď tam bolo veľa detí. Rozdávali im tam aké si guličky, s ktorými neustále ťukali a trošku mi to pílilo uši. 😀 Ale to nie je to, čo ma sklamalo. Všade sme hľadali stánok Martinusu (tí, čo ste boli na Bibliotéke, videli ste ho tam?) a nemohli sme ho nájsť. Tajne som dúfala, že nájdem moje Maličkosti. 😀 A aj tak mi to tam prišlo také… iné. Kedysi to malo akosi väčšie čaro.

A sklamaná som bola aj zo seba. Som poznačená panickými záchvatmi a takmer som ho dostala aj na Bibliotéke. Akosi mi tam začalo byť zle, na hrudi som opäť cítila tlak a keby sme tam zostali ešte o čosi dlhšie, zrejme by to nedopadlo dobre. Skončili sme napokon v Auparku v Starbucks a ja som sa tak nejako vydýchavala. Sklamala som samu seba, že som to tam akosi nevedela zvládnuť a že mi to množstvo ľudí robí zle. A to som zistila aj pri iných veciach, ktoré mi kedysi nerobili problém.

Ale… stálo to za to. 🙂

No a to je tak všetko, čo som za posledné dva mesiace zažila. A vlastne ešte toto – dnes to je rok, čo mám prácu. Neviem tomu uveriť. 😀

Bolo toho veľa, veľa toho stále v hlave spracovávam a kvôli tomu sa neviem posunúť vpred a nechať to plávať. Ale dávam tomu čas, pretože iné sa vlastne ani nedá robiť. Počkať, kým to čas zahojí. Aj na duši i na tele.

Ale viem, že mám okolo seba teraz správnych ľudí a aj vďaka nim som veci lepšie prekonala. Tých toxických je zase o niečo menej, takže som na dobrej ceste. 😀 Verím, že raz to bude úplne bez nich.

Raz budem naozaj šťastná. Nie len čiastočne. Nie len šťastná i nešťastná zároveň. FAKT šťastná.

Zatiaľ v to musím dúfať. Ale verím, že sa mi to splní. A ďakujem všetkým, ktorí sú teraz pri mne, Nikol, mamka, Nika, starká a všetci ostatní. Vďaka vám sa držím nad hladinou.

Na záver sa trošku potešte fotkou Lakyho. 🙂