Prešiel týždeň. Vonku bola už celkom zima. Nosila som svoj obľúbený čierny kabátik, ktorý som raz vyhrabala v jednom sekáči. Kabát na moju postavu sa zháňal skutočne ťažko. Ale keď som ho v tom sekáči našla, strašne som sa potešila, pretože kabátiky sa mi veľmi páčili. Vždy som tým štíhlym ženám jemne závidela tie krásne flaušové kabáty. Sivé, čierne, hnedé. Elegantné a dokonalé. No zohnať niečo také na moju postavu? Nemožné. No v second hande sa to dalo.
Kráčala som akurát ráno do práce. Bolo pár minút pred ôsmou a ja som v ten deň zaspala. Mala som byť v práci aspoň o trištvrte na osem, ale vstala som neskoro. Dôvod bol jasný. Martin. Písali sme si spolu asi do druhej v noci. Bol iný a zdal sa mi akýmsi záhadným spôsobom výnimočný. Knihy síce veľmi nečítal, ale chcel by začať. Tak som mu odporučila zopár skvelých titulov. Sľúbil, že keď nejaký z nich prečíta, napíše mi.
Mala som však dobrú náladu. Ráno bolo pekné a črtal sa krásny, jasný a slnečný deň. Také dni som mala najradšej. Nízkymi opätkami som klopkala po chodníku a už už som bola pri knižnici. Otvorila som dvere a hneď som zbadala Majku.
„Ahoj, Tereza. Meškáš,“ spražila ma nepokojným pohľadom. Mala oblečenú koženkovú bundu a niekam sa očividne chystala.
„Ahoj, mrzí ma to, zaspala som,“ zatvárila som sa ospravedlňujúco.
„Aha. Ja musím utekať, mamina sa necíti dobre, pred chvíľou som to povedala Kataríne. Čaká ťa a začína byť trošku nabrúsená.“
„Uf, no dobre, tak utekaj.“
Podržala som jej dvere a potom utekala hore schodmi do hlavnej časti knižnice, v ktorej som pracovala. Bolo tam niekoľko častí. Oddelenie pre deti, odborná literatúra a beletria. Ja som pracovala v časti beletrie. Mala som to tam celkom rada. Všade rozvoniavali knihy a keď som si k práci uvarila hrnček kávy, tak tá vôňa bola nádherná.
Katarína sedela za mojím stolom a ťukala do klávesnice. Hneď ako som sa zjavila v miestnosti, otočila ku mne tvár a skúmavo sa na mňa zahľadela spoza svojich okuliarov s čiernym rámom.
„Meškáš,“ povedala.
„Ospravedlňujem sa, zaspala som.“ Katarína ma pustila na svoje miesto a ja som si položila kabelku na stôl. Vyzliekla som si kabát a odmotala jemný šál, ktorý som si kúpila minulý rok. Bol vhodný práve na jesenné dni. Nebol priveľmi teplý, ale keď zafúkal vietor, dokázal ohriať. Mal tyrkysovú farbu a nosila som ho len vtedy, ak som na sebe mala pásikavé čierno-tyrkysové tričko.
„Keďže to je u teba prvýkrát, tak ti to odpustím,“ usmiala sa na mňa.
Tiež som sa usmiala a poďakovala jej. Ja som náhlivo vybrala z kabelky mobil a zadívala sa na upozornenie na správu od Martina. Usmiala som sa a položila telefón na stôl.
Očkom som zazrela Katarínu ako si ma skúmavo premeriava. Znovu si narúžovala pery červeným rúžom. Veľmi jej to pristalo.
„Ozaj, odvtedy, čo si hľadáš partnera, si sa akosi zmenila,“ povedala s jemným úsmevom. Mne však hneď došlo, odkiaľ o tom vie.
„Majka zas klebetila, však?“ posadila som sa k stolu.
Majka taká jednoducho bola. Vyklebetila všetko. A aj to, čo by niekedy nemusela. Keď tu bola a boli sme v knižnici samy, rozprávala mi rôzne klebety. Mňa také veci priveľmi nebavili, ale aby som ju neurazila, počúvala som jej rozprávanie a niekedy prikývla, inokedy som prekvapene zdvihla obočie, aby videla, že ma to zaujíma.
„Veď ju poznáš,“ zasmiala sa a vyšla z miestnosti.
Vzdychla som si a rýchlo pozrela na novú správu od Martina.
Martin09: Dobre ranko. Veris mi, ze som po tom ako sme si dopisali vobec nezaspal? 😀
Zasmiala som sa. Rýchlo som mu odpísala: „Ale chúďa moje.“ A pridala usmievajúceho a smutného smajlíka. Rýchlo som odložila telefón, pretože práve prišla jedna staršia pani, ktorá mala rada detektívky. Často sme sa spolu rozprávali o tom, ako sa jej páčia knihy napríklad Dana Browna. Ona mala najradšej Da Vinciho Kód a ja Anjelov a démonov.
„Dobré ráno, pani Jesenská. Už ste prečítali Stratený symbol?“ prihovorila som sa jej milo, práve keď vykladala na stôl knižky z igelitovej tašky.
„Dobré. Ale, ešte nie. Som len v polovici.“
Prevzala som si od nej knihy a spýtala sa jej: „A aj si dnes budete niečo priať?“
„Pravdaže, idem sa popozerať.“
„Nech sa páči,“ usmiala som sa na ňu. Nevedela som, ako je to možné, ale v poslednom týždni som sa akosi viacej usmievala. A posledný rez na zápästí som si urobila tiež pred týždňom. Žeby som sa skutočne nejako zmenila? Ale ako to?
Mimo to, pani Jesenská bola susedou môjho otca. Často sme sa stretávali, no teraz som ju už pár mesiacov nevidela. Keď sme boli ešte celá rodina v tom byte, rada nám priniesla čerstvú bábovku a navštevovali sme sa. Bola vdova už mnoho rokov, takže bola rada, ak mala s kým tráviť svoj voľný čas. A my sme ju tiež mali radi.
Keď sa po pár chvíľach zastavila znovu u môjho stolu, aby si dala zapísať všetky knihy, ktoré sa chystala si požičať, rozhovorila sa.
„A u tvojho ocina je teraz Anička, však?“
„Áno,“ zapisovala som knihy a radšej s ňou nechcela naviazať očný kontakt.
„Uhm, myslela som, že majú spolu dobrý vzťah,“ poznamenala a vzala si prvé dve knihy, ktoré sa mi podarilo zapísať.
„Majú. Prečo by nemali?“
„No, ja len, že som od nich už niekoľkokrát počula hádky,“ zatvárila sa trošku znepokojene.
„Tak o tom ani neviem. Dlho som tam nebola…“ sklopila som zrak, keď som jej podávala zvyšné dve knihy.
„Mala by si tam zájsť. Ktovie, či to Anička zvláda, keď sa váš otec tak zmenil po smrti Irenky.“
„Zájdem tam, nebojte,“ povedala som jej a dúfala, že táto téma je už uzavretá. Veľmi ma to však znepokojilo. Otec ma od seba odohnal s tým, že jeho milovaná Anička sa oňho postará. Ktovie, či to vôbec zvládala. Dobre som vedela, aký otec je. A ako sa zmenil po smrti mamy. Bol tvrdohlavý, panovačný a rád si vypil. On vytváral hádky a večne bol nahnevaný a nevrlý.
Ale aj keď bol taký, zažili sme s ním kopec zábavy, keď sme boli deti. Nevedela som prečo, ale keď sme boli s Annou malé, správal sa inak. Až keď sme sa dostali do puberty, tak začal byť taký. Možno taký bol celý život, len sme si to ako deti nevedeli uvedomiť. Ktovie.
Myslela som si však, že keď tam s ním bude Anna, tak bude len rád, keď ju má najradšej. Stále sa jej dožadoval, keď som za ním prišla. A keď ju tu mal, tak sa hádali. Ktovie vôbec prečo.