AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 15. kapitola


November sa pomaly končil. Vonku bola zima, akoby už mali byť Vianoce. S Martinom sme si písali veľmi často. Priznala som sa mu s mojimi psychickými problémami a aj s tým, že jeho vtipný štýl písania ma drží od týchto problémov ďalej. Po tej správe chvíľu neodpisoval a ja som sa opäť preľakla, že som ho od seba odradila.

No neubehlo ani päť minút a ozval sa. Vraj mu to vôbec nevadí, pretože mu pripadám veľmi sympatická a chcel by sa so mnou stretnúť.

Ako som si tak prečítala tú správu – bolo asi jedenásť večer – tak som od šťastia zvýskla. Lily na mňa zúrivo pozrela, akoby mi chcela povedať: „Prečo ma budíš?!“

Nevadilo mu to. Nevadilo!

Bola som strašne rada. Stále sme si písali a preberali sme spolu všetko možné. Dalo sa s ním perfektne rozprávať a ja som sa cítila… zamilovaná. Bála som sa to tvrdiť, no ako tak plynul čas, tak som sa do zamilovanosti dostávala čoraz väčšmi. K tomu som začala cvičiť a snažila som sa menej jesť sladké. Ako som tak bola zamilovaná a plná pozitívnej energie, tak som cítila, že teraz je ten správny čas a rozhodla sa skúsiť vyhrať nad protichodnými pocitmi v mojej hlave a začať niečo robiť.

Vedela som, že je to trochu divné, že som sa zamilovala do niekoho cez písmenká. Teda… vlastne nie len cez písmenká. Aj cez tie všetky pocity, ktoré sa skrývali medzi riadkami. A nie len pocity, ale všetko to, čo ten človek na druhej strane vyžaroval. Je to zvláštne a zároveň fascinujúce. Ale bolo to tak. Prišlo to rýchlo, no u Martina sa nedalo nezamilovať sa. Mal veľkú charizmu a tá ma priťahovala ako magnet. Písali sme si stále a o všetkom. Doslova o všetkom.

Práve koncom novembra, večer, zhruba o pol jedenástej mi pristála nová správa. Martin sa so mnou chcel stretnúť. Bola som z toho zaskočená. Vedela som, že by to bolo najlepšie. Spoznať ho, aby som vedela, či je moja zamilovanosť… Oprávnená? Neviem, či je to to správne slovo. Skrátka aby som vedela, že ten, do koho som sa zamilovala prostredníctvom slov a priestoru medzi riadkami, je taký aj v skutočnosti.

A tak sme sa nakoniec dohodli na prvého decembra. Napísal mi, že by sme mohli ísť do kaviarne v meste. Vraj tam robia dobré karamelové latte. Zapamätal si, že ho mám veľmi rada, keď som mu to spomínala. Keď to napísal, veľmi som sa potešila a usmievala som sa na monitor počítača. Iste som pri tom vyzerala ako idiot, pomyslela som si vzápätí.

Tešila som sa. Veľmi. Ale zároveň vo mne hlodal strach. Do nášho stretnutia zostávali štyri dni. Presunula som kvôli tomu sedenie u terapeutky na skorší termín, pretože som to s ňou chcela prebrať. Tris som sa ešte vždy nevedela dovolať a už som sa i trochu obávala, čo sa s ňou stalo. A tak som aspoň mohla ísť ku psychologičke.

Keď som sa snažila uvoľniť sa na zdanlivo pohodlnej čalúnenej stoličke oproti jej stolu, spýtala sa na dôvod, prečo som chcela preložiť sedenie na skorší termín.

„Viete, ako som vám už spomínala, prihlásila som sa na tú zoznamku,“ začala som. Terapeutka prikývla a nechala ma ďalej rozprávať.

„Už vyše mesiac a pol si píšem s jedným fajn chlapcom. A asi som sa doňho aj zamilovala. Aspoň tak sa cítim. Je proste úžasný! A… prvého sa máme stretnúť.“

„Uhm,“ prikývla. Znovu sa na mňa zahľadela, a čakala, či budem ešte pokračovať, no, keď som zostala ticho, tak si odkašľala.

„Osobne si myslím, že to je skvelý nápad. Ak tvrdíte, že ste sa zamilovali do človeka len cez internet, tak je len dobre, že ho môžete spoznať osobne a buď s vo svojej zamilovanosti utvrdíte, alebo to… prehodnotíte. A je na vás vidno, že ten chlap na vás dobre vplýva.“

Terapeutka samozrejme mala pravdu. No i tak som sa toho stretnutia bála. Mala som strach, z toho, čo si o mne pomyslí, či sa mu budem páčiť. Či sa nezľakne mojej postavy a neutečie a nikdy nenapíše.

Psychicky som sa pripravovala na ten okamih, keď ho po prvýkrát uvidím. A keď on po prvýkrát uvidí mňa.

Zanechajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *