AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 19. kapitola

Ocovi sme sa stále snažili dozvoniť, dovolať, no nič nepomáhalo. Búchali sme mu na dvere, no neotváral. Asi po pol hodine sme už boli unavené. Anna sa na mňa smutne pozrela.

„Počkaj! Nemáš kľúče? Ja som ich nechala v byte,“ povedala po chvíli sestra.

Prehľadala som vrecká svojho kabátu a našla zväzok kľúčov. Strčila som ten správny do zámky, no nedal sa tam úplne zasunúť. Skúšala som ním otáčať. Nepomáhalo.

„Čo teraz?“ ozvala sa Anna.

„Pôjdeme ku mne. Na gauči v obývačke sa dá vyspať. Neni to tam také zlé. Ale neprestaneme ocovi vyzváňať. Nemôže tam zostať sám.“

„Pani Jesenská, prosím, skúste mu zazvoniť, možno vám otvorí,“ poprosila som starú pani stojacu vo dverách svojho bytu.

Suseda prikývla a skúšala zvoniť.

Nič.

„Dievčatá, nebojte, choďte, ja mu budem skúsiť zvoniť. Zajtra sa tu zastavte znovu.“

Vzdychla si: „Okej. Asi nám nič iné nezostáva.“

A tak sme sa za tmy pobrali do môjho bytu. Obe sme boli smutné a sklesnuté. Často sme sa na Vianoce hádali, ale nikdy nie tak, aby nás vyhodil. Ani jedna z nás to absolútne nechápala. Snažili sme ho len chrániť pred tým, aby si dočista zničil život alkoholom.

No opilcovi sa človek nezavďačí. Viem, že to pomenovanie bolo drsné, ale nechcela som sa tváriť, že to tak v posledných dňoch nebolo.

Ustlala som Anne na gauči a ona sa chvíľu maznala s Lily. Ja som šla do kuchyne a div že som sa nerozplakala. Bol to pre mňa šok, že sa takto zachoval. Nikdy ma zrejme nemal rád, ale toto bolo priveľa. Napokon som ten nápor emócií nevydržala a vytiahla z chladničky biele víno. Nie že by som chcela, aby sa aj z nás stali opilci, ale vždy som zastávala názor, že občas nie je od veci trochu si naliať vína. A zvlášť, keď ste absolútne emocionálne vyčerpaní.

Vzala som dva poháriky (keby tu bol ešte niekto, tak by som mu musela naliať do obyčajného, lebo viac pohárikov na víno som nemala) a spoza pultu som na Annu zaštrngala pohárikom o fľašu vína.

Ona len mlčky prikývla a tak som nám naliala.

„Tak, veselé Vianoce,“ povedala s iróniou Anna a štrngli sme si.

Sedeli sme celý večer v obývačke a rozprávali sa. Ukázalo sa, že Anna sa zmenila. Už nebola to rozmaznané dievčisko, ktorým bola predtým. Aspoň tak sa mi to v ten večer zdalo. Rozprávali sme sa vtedy o všetkom. Pýtala sa na terapie, ako sa mi darí, či to všetko zvládam a čo nové v práci. Nikdy voči mne a môjmu životu neprejavila toľko záujmu.

Ale nechcela som kaziť večer otázkami prečo sa zrazu tak zaujíma. Teda… kaziť večer. Ten večer bol pokazený dosť, ale nechcela som kaziť tú chvíľu, kedy sa fakt zdalo, že sa Anna zmenila. A tak som odpovedala na všetko. Zverila som sa jej s tým, že sa mi celkom darí, že sa nerežem a snažím sa schudnúť.

Nakoniec povedala: „Viem, že si asi prekvapená, že sa toľko pýtam. Asi som proste dospela. Počas času stráveného s otcom som zistila, že som ti krivdila a prišlo mi ľúto, že som ťa tak ignorovala a že otec ma uprednostňoval. A ten nepodarený vzťah z výšky ma asi tiež dobre prefackal. Uvedomila som si kopu vecí.“

Napila som sa vína a potom som vypustila z úst niečo, čo som sama nečakala. „Mňa to tiež mrzí, že sme neboli také sestry, aké by sme mali byť. Občas som ti závidela, ak mám pravdu povedať. Ale vážim si, že si mi to teraz povedala. Ďakujem.“

Usmiala sa a nevšímajúc si môj šokovaný výraz, ma objala.

Zrazu mi však zapípal telefón. Anna uvoľnila zovretie a opäť si odpila z vína. Pozrela som na telefón. Správa od Martina. Prial mi veselé Vianoce a pozval ma na obed.

Druhá správa bola ešte krajšia: „Milujem ťa, Teri.“

Srdce mi poskočilo a v žalúdku som pocítila motýlikov. Usmiala som sa na displej a odpísala mu, že pozvanie prijímam. A že ho tiež mám rada.

„Ale, ale, tuším si zamilovaná! Usmievaš na ten mobil ako na toho najkrajšieho chlapa na svete,“ zasmiala sa Anna. Úplne som zabudla, že sedí na gauči oproti mne a pozoruje ma.

Začala som sa ošívať.

„No, asi som.“

„To nie je len asi! Žiariš,“ usmievala sa. Celkom sme zabudli na to, čo sa udialo. „Kto je ten šťastný?“

„Volá sa Martin. Je odtiaľto. Zoznámili sme sa cez internet,“ povedala som s úsmevom.

„Wow, to je skvelé. Zoznámiš ma s ním niekedy?“

„Snáď áno.“

„Super!“

Anna mi povedala, že si myslí, že vzťah mi prospieva. Musela som jej dať za pravdu, pretože od chvíle, čo som chodila s Martinom, som sa ani raz neškrabla žiletkou a cítila som sa celkom dobre. Hlavne psychicky.

O pol dvanástej v noci sme sa rozhodli ísť spať. Obom nám stúplo víno do hlavy a záverom večera sme už len zívali.

Ráno som ju našla sedieť pri pulte, pozerajúc do mobilu. Pozdravili sme sa a dala som variť vodu na kávu.

„Dáš si aj ty?“ spýtala som sa jej a vytiahla zo skrinky hrnček.

„Ale hej, Nesku,“ odpovedala mi a zívla. Urobila som nám kávu a sadla si k nej.

„Ak si hladná, tak si kľudne niečo vezmi z chladničky,“ ponúkla som ju. Celý byt presvetľovali slnečné lúče a bolo asi deväť hodín, keď sa Anna rozhodla ustlať si po sebe a dať gauč do pôvodného stavu, zatiaľ čo ja som robila kávu.

„Mali by sme ísť za otcom. Ak nás nepustí dnu, tak by si si mohla zobrať aspoň veci.“

„Hej. Ale ako ho poznám, aký je tvrdohlavý, tak skôr si vezmem len tie veci. Ale musíme naňho dať pozor,“ povedala ustarane Anna.

A tak sme šli opäť k otcovmu bytu. Zvonili sme, búchali, no márne. Skúsila som zazvoniť pani Jesenskej.

„Dobrý deň, Terezka!“ pozdravila ma energicky, keď otvorila dvere. Z jej bytu bol počuť pustený televízor a zacítila som vôňu nejakých dobrôt.

„Zdravím, neviete niečo o otcovi? Nemôžeme sa mu dozvoniť. Po tom, ako nás včera vyhodil z bytu.“

„Aj ja som mu dnes zvonila. Tak ako sme sa dohodli, som mu stále zvonila. Otvoril mi asi až po pol hodine. Všade bol strašný bordel a tak som mu to upratala. Nemohla som ho tak nechať, ale…“

„Och bože, ďakujeme. Nechceme ho tam nechať samého, ale on nás nechce pustiť. Bojím sa oňho…“ skočila som jej nechcene do reči.

„Chápem, Terezka. Ale je tu jedna vec, ktorú som ti nestihla povedať. Sťažoval sa mi, že mu tŕpne ľavá časť tela. Zavolala som mu záchranku. Akurát pred desiatimi minútami ho odtiaľto odviezli.“