AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 21. kapitola

„Ahoj, oci,“ povedala som a chytila ho za ruku, v ktorej mal pichnutú kanylu. Anna vytiahla z kabelky vreckovku a utierala si uplakané oči. Na líci jej zostala čierna šmuha po špirále.
Oco nehovoril nič, pozeral na nás a z oka mu stiekla osamelá slza. Potom otvoril ústa, že niečo povie a vzápätí ich zavrel.

„Sme tu, pri tebe. Všetko bude v poriadku,“ povedala Anna.

Otec otočil hlavu k stene a smrkol. „Prepáčte mi to, že som bol taký idiot.“

Obe sme mlčali. Nevedela som, čo mu na to povedať. Stisla som mu ruku na dôkaz, že mu odpúšťam.

Povedal kopu nepekných slov, ktoré ma veľmi ranili. Ale človek musí vedieť odpúšťať. Inak vás tá vec bude trápiť celú večnosť a nikdy nebudete žiť spokojne. Treba vedieť odpúšťať, nech ten človek povedal čokoľvek. Každý si zaslúži druhú šancu.

„Zaslúžim si to,“ povedal po chvíli a pozrel na nás. Pokrútila som hlavou.

„Tak nehovor. Nič také si nemôže nikto zaslúžiť. Ani najhorší človek na svete,“ povedala Anna. A ja som s ňou len súhlasila.

„Odpustíte mi to niekedy? To všetko…?“

„Už sme ti odpustili,“ šepla som. Vyzeralo to, že oco si to všetko uvedomil. Možno som bola naivná, že som mu hneď uverila a skočila na jeho slová, ktoré dokazovali, že mu to je ľúto, ale bol a je to môj otec.

Je totiž fakt, že nech vás rodičia nahnevajú, či ublížia vám, stále sú to vaši rodičia a vy ich budete mať tak či tak radi, i keď ako prvé si možno spomeniete na to, čo vám urobili. Keď vám opitý otec nadáva, tak vás to bolí dlho, ale aj keď ho za to neznášate, niekde v duši máte stále lásku k nemu a nikdy nezabudnete na to, čo ste s ním zažili. To krásne.

A takisto som cítila, že to, čo sa mu stalo, bola len skúška našej lásky.

Stáli sme pri ňom ešte nejaký čas a snažili sa mu povedať, že sa nehneváme, že mu odpúšťame. Plakal a vyzeral skutočne zlomene. Nie len fyzicky kvôli tej príhode, ale aj psychicky. A to bolo na ňom azda najviac vidno.

Po chvíli povedal: „Kedy môžem ísť domov?“

„Ale oco, veď si sem len teraz prišiel. Neboj, prídeme za tebou každý deň. Teda aspoň ja,“ pozrela som na sestru a ona len prikývla.

„Ja tiež,“ potvrdila.

Po chvíli nás sestrička hnala preč z izby, pretože tam mali príjem. Narýchlo som ocovi stisla ruku a povedala mu: „Neboj, sme pri tebe, zajtra znovu prídeme.“

Znovu mu z oka stiekla slza a dopadla na vankúš.