Ako som hľadala šťastie,  Tvorba

AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 23. kapitola

Keď otca pustili, bol dosť slabý a malátny. Obe sme poňho prišli. Chceli sme mu zavolať sanitku, no pred nemocnicou Anna stretla svojho známeho, ktorý mal auto a ponúkol sa, že nás odvezie domov. Našťastie jeho mozgová príhoda bola slabšia, takže nemal žiadne trvalé následky. Ďakovala som za to Bohu.

Nakoniec, keď sme prišli do bytu a on si šiel hneď ľahnúť, nám povedal: „Sľubujem vám, že už nebudem piť.“

A my sme sa modlili, aby ten sľub dodržal.

Obe sme sa oňho starali. Celý január sme boli s ním. Ja som do svojho bytu zašla len občas skontrolovať poštu a vziať si nejaké veci. Ešte pred tým, než ho pustili, som s so sestrou dohodla, že zostanem aj ja u otca. A tak som si tam vzala aj Lily. Nikto nič nenamietal, a tak nám občas spríjemňovala dni. Dávali sme na otca pozor, aby bral lieky tak, ako má, aby nepil. A on si alkohol zatiaľ ani nepýtal. Ani cigarety.

Spoločne s Annou sme mu varili, občas jedna z nás upiekla nejaký koláč a snažili sme sa, aby bolo otcovi dobre. Možno by ste si niektorí pomysleli, že si to nezaslúžil, ale na tom nám nezáležalo. Ako som už hovorila, človek musí odpustiť. A musí skúsiť aj zabudnúť. Je to ťažké, no ak len odpustíte, a nezabudnete, tak sa od toho nikdy neoslobodíte. No zabudnutie vecí, ktoré vám ublížili je ťažšie ako zabudnúť napríklad na to, čo ste sa naučili. Ale vždy som verila, že to nie je nemožné.

Občas sa oco sťažoval, že by rád niekam šiel, a tak sme spoločne vyrazili na prechádzku. A pani Jesenská nás chodila navštevovať a stále sa pýtala, ako sa otec má. Bola zlatá.

Koncom januára – keď sme s Martinom boli už mesiac – ma pozval do jeho bytu. Naša kaviareň bola totiž z technických príčin zatvorená a tak povedal, že ma pozýva k nemu a vraj niečo dobré navarí. A tak som – i keď so strachom – šla na jeho adresu. Býval v novostavbe na okraji mesta. Zazvonila som a keď sa ozval jeho hlas, ohlásila som sa.

Pustil ma dnu a povedal, že to je na druhom poschodí. Keď ma tam výťah vyviezol stále predo dvermi a usmieval sa.

Pobozkal ma a džentlmensky mi vzal kabát. Mal pekný byt. Bol moderne zariadený, ladený do bukového dreva a bielej farby. Zaviedol ma do kuchyne, kde okrem krásnej – hoci malej – kuchynskej linky stál pri okne stôl s štyrmi stoličkami. Posadila som sa k oknu, kde bol pre mňa nachystaný prázdny tanier s príborom.

„O pár minút to bude hotové,“ vyhlásil a venoval sa vareniu.

„Vonia to skvelo,“ povedala som a cítila, ako sa moje chuťové bunky tešia.

Neskôr mi vzal tanier a keď ho priniesol, bolo to opečené kuracie mäso s opekanými zemiakmi a šalátom. Zapálil sviečky na stole a priniesol fľašu bieleho vína. Pozrela som na etiketu – bolo to Rulandské šedé.

„Ako si vedel, že mám rada toto víno?“ potešene som sa ho spýtala.

„Tipol som si,“ zasmial sa.

A tak sme večerali, rozprávali sa a aj smiali. Pomohol mi zlepšiť náladu z celého toho stresu. Bol to úžasný večer. Pustili sme si potom film, ktorý vybral on – nejakú komédiu – a ležali pri sebe na jeho veľkom gauči. Počas sledovania filmu ma Martin bozkával a páčilo sa mi to. Bozky som mu opätovala. Napokon sme úplne zabudli na film a len sa bozkávali a úplne sme zabudli na čas.

Cítila som sa úžasne. Tak ako nikdy predtým. Akoby mi zrazu niekto vygumoval všetok stres a vložil mi do mysle len Martina a jeho bozky.

Neskôr však prešiel svojou dlaňou z mojich pliec pod sveter dotýkal sa môjho tela. Odtiahla som sa a šokovane naňho pozrela.

„Prepáč, myslel som…“ začal a očervenel.

„Nie, ty prepáč, nečakala som to,“ ospravedlňovala som sa. Chvíľu sme sedeli oproti sebe a pozerali na seba. Ja som začala zhlboka dýchať.

Nechcela som, aby bol sklamaný a tak som prikývla, aby pokračoval. Znovu sme sa začali bozkávať a on ma dlaňou hladil po mojom tele. Najprv som sa snažila si nevšímať pocit, že chcem, aby prestal. Páčilo sa mi to. Na jednu stranu.

Ale na tú druhú stranu… keď som si predstavila, že sa pred ním vyzlečiem a uvidí moje telo. Moje faldy a to všetko hnusné…. Keď uvidí, že nenosím ani len normálnu podprsenku, len tú športovú. Bála som sa toho.

Zároveň som pociťovala, ako ma spaľuje teplo a nechcela som, aby prestal. Nikdy som nič podobné nezažila a zrazu akoby sa vo mne prebudila vášeň a skoro som z toho zošalela.

Víno mi stúplo do hlavy.

No v mysli mi stále vírilo: Čo keď sa mu nebudem páčiť, čo keď sa zhnusene otočí a vyženie ma z bytu? Čo keď ma už nikdy nebude chcieť vidieť?

V mojej duši sa odohrával boj, ktorý som nevedela vyhrať. Martin zatiaľ zachádzal priďaleko – dotýkal sa mojich pŕs, zašiel za lem mojich nohavičiek – a ja som nevedela, či chcem, aby prestal, alebo aby pokračoval.

Po pár minútach neustálych hádok v mojej hlave som ho od seba odtrhla a smutne som sklopila oči.

Vytriezvela som. Snažila som sa upokojiť zrýchlený dych a založila si pramienky vlasov za uši. Sklopila som zrak.

„Prepáč mi to, ale nemôžem. Ešte nie,“ pozrela som naňho a skúmala jeho výraz tváre.

Sklamane si povzdychol a prehodil: „Okej, v pohode.“

Z oka mi stiekla slza a rozmazala môj mejkap. „Asi by som mala ísť.“

Mlčal. Na tvári som mu videla, že je sklamaný, hoci tvrdil opak. A tak som si vzala kabelku, obliekla kabát a vyšla von z jeho bytu.

Cestou domov som sa rozplakala. Skúsila som vytočiť číslo mojej kamarátky Tris, ktorá sa mi už dlho neozvala. Nebrala mi však telefón.

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.