Pred dverami do otcovho bytu som si utrela slzy a vošla dnu. Zo spálne sa ozývalo hlasné chrápanie a v kuchyni voňal čaj. Kuchyňa bola oproti predsieni, takže keď ste vošli do dverí, ten, čo sedel za stolom naľavo vás ľahko mohol zbadať.

Zavrela som za sebou dvere a vyzula si čižmy. Posmrkovala som a za chrbtom sa mi zrazu ozval sestrin hlas.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa.

Od ľaku som sa k nej otočila a zbadala ju ako stojí vo dverách kuchyne. Dobre som jej nevidela do tváre, pretože v predsieni bola tma a v kuchyni sa svietilo a tak som videla len jej siluetu.

Najprv som sa rozhodla, že jej nebudem nič vravieť. Prejavila síce, že sa zmenila, ale aj tak som jej to nechcela vravieť.

„Ale nič. Vonku fúka silný vietor až mi to vohnalo slzy do očí,“ zaklamala som.

Anna jemne zavrtela hlavou a z drdola jej vypadlo niekoľko neposlušných pramienkov. Vrátila sa späť do kuchyne a sadla si za stôl. Čakala, kým prídem.

Neverila mi.

Prišla som do kuchyne, položila kabelku na stôl a napila sa vody. Anna stále sedela za stolom a pozerala na mňa. Čakala.

Pozrela som sa vôkol seba na linku a zbadala plnú kanvicu čaju.

„Aký si robila čaj?“ spýtala som sa. Vedela som, že čakala niečo iné, no mala smolu.

„Harmančekový. Vieš, že otec ho má rád,“ povedala. Naliala som si trištvrte hrnčeka a zvyšok doliala studenou vodou, keďže čaj bol ešte teplý. Nikdy nepijem čaj, alebo kávu úplne teplú, vždy si dolievam studenú vodu. Len v kaviarni si vypijem kávu teplú.

Posadila som sa s hrnčekom čaju k nej a pozrela som von z kuchyne. „Oco spí?“

„Hej,“ potvrdila. Naklonila sa ku mne bližšie. „A teraz k veci: čo sa stalo?“

„Veď som ti vravela, že nič. Vonku fučí, a ako som šla proti vetru, tak mi to vohnalo slzy do…“ nedokončila som.

„Teri, veď máš špirálu rozmazanú, akoby si plakala dlho a veľmi. Oči máš smutné a červené. To ti nemôže urobiť vietor. A navyše pred pol hodinou som bola na balkóne, zas až tak tam nefučí.“

Prehltla som.

„Tak von s tým. Stalo sa niečo s Martinom?“

Pozrela som von oknom na mesto osvetlené pouličnými lampami. Potom som jemne prikývla.

„Tak hovor!“ pobádala ma.

Odpila som si z čaju a začala: „Šla som k nemu do bytu. Uvaril úžasnú večeru pri sviečkach. Nalial mi víno, práve to, ktoré mám najradšej. Rozprávali sme sa a bolo to fajn. Potom sme šli pozerať film, no o chvíľu sme z neho nič nevedeli, pretože sme sa začali bozkávať.“

„To je super. Tak prečo ten plač?“

„No… on potom zašiel rukami pod môj sveter. A vtedy som sa zľakla. Bála som sa, že čo sa stane, keď uvidí moje telo. Nahé. Bol to krásny pocit, keď sme tak spolu boli, páčilo sa mi to, ale táto myšlienka ma desila. A tak som sa nakoniec od neho odtrhla, ospravedlnila sa mu a zmizla preč. A potom som sa rozplakala. Bol sklamaný, hoci sa vravel, že je to v pohode.“

Vložila som si zahanbene hlavu do dlaní.

Sestra si vzdychla a nakoniec povedala: „Ale Tereza, ak ťa má skutočne rád, tak mu nebude vadiť tvoje telo. Navyše milovanie je skutočne krásna vec. No chápem, že možno ešte nie si pripravená, ak si… nič také nezažila.“

Zdvihla som hlavu. Ako mohla vedieť, že som ešte nič také nezažila? No priznajme si, mohla to ľahko odhadnúť.

Prikývla som a znovu si odpila z čaju.

„Navyše ak ťa má skutočne rád, tak počká.“

„Asi máš pravdu. Ale je to pre mňa ťažké,“ smrkla som. Prepadala som depresívnej nálade. Tak ma štvalo, že som pokašľala pekný večer, že ma to vnútorne deptalo. A aj to, že som nebola schopná dať mu to, čo chcel, pretože som bola jednoducho hlúpa. Bolo to však pre mňa veľmi ťažké a nemohla som to len tak hodiť za hlavu. Trápilo ma, že keď spolu chodíme, tak po mesiaci nie som schopná…

Zverila som sa s týmto obviňovaním sestre a ona len pokrútila hlavou. „Neobviňuj sa. To zrejme on v tebe vyvolal toto obviňovanie, pretože bol sklamaný a zrejme nahnevaný. Preto sa snažil predstierať že sklamaný nie je, hoci to bolo do očí bijúce.“

No jej slová mi nijako nepomohli. Keď si odišla ľahnúť, vytiahla som zo skrinky balenie čipsov a s plačom sa prejedala v kuchyni. A neboli to len čipsy. Našla som šľahačku, nejaké keksy a celé to zajedla čokoládou.

Keď som si s plným bruchom ľahla do postele v mojej starej detskej izbe, začalo mi byť ťažko od žalúdka. Dotackala som sa do kúpeľne a všetok obsah žalúdka vyvrátila. Potom som sedela pri záchodovej mise a naprázdno prehĺtala.

Nebolo to prvýkrát, čo som takto skončila.

Sedela som v kúpeľni pri záchode a bolo mi do plaču. A tak som plakala až kým ma oči nezačali páliť.

Nenávidela som sa.

Za to, že som tak tučná.

Za to, že som sa prejedla.

Za to, že som Martina sklamala.

Za to, že som sprostá.

Neskôr, keď mi bolo lepšie, som sa s hojdajúcim žalúdkom vrátila späť do postele a zaspala. Spomenula som si na mamku, ako mi vždy, keď mi bolo zle, uvarila mätový čaj a sedela pri mne na peľasti až kým mi nebolo lepšie.

A vtedy mi znovu vyhŕkli slzy.

„Chýbaš mi, mami,“ zašepkala som do prázdnej izby osvetlenej mesiacom v splne.

Vzápätí som zaspala.

Podobné články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *