Ako som hľadala šťastie,  Tvorba

AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 25. kapitola

Prešlo pár dní. Moja nálada klesala pod bod mrazu. Cítila som sa depresívne. Z postele som dokázala vyliezť len keď som potrebovala ísť na záchod. Anna sa ma snažila prehovoriť, aby som vstala a začala niečo robiť, aby som zahnala čierne myšlienky. No nemohla som. Všetky veci na maľovanie som mala doma a nechcela som cez polku mesta ťahať stojan s plátnom a tým ostatným. Bolo mi skutočne zle.

Prejedala som sa a to mi na nálade už vôbec nepridalo, pretože čím viac som toho zjedla, tým viac som sa nenávidela.

Zatiaľ čo otec sa pomaly zotavoval, ja som padala. Z posledných síl som preložila sedenie u psychologičky na skorší termín a psychiatričku v podstate tiež.

V jeden deň prišiel do mojej izby otec. Sadol si ku mne na peľasť postele a stisol mi ruku v dlaniach.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa starostlivo.

„Na hovno,“ povedala som úprimne. Ale ty to asi nepochopíš, chcela som ešte dodať, no zahryzla som si do jazyka, aby som mlčala.

„Nevedel som, že depresia môže byť taká nepríjemná. Myslel som si, že to je len zlá nálada a že proste môžeš normálne fungovať,“ priznal.

„Bolo by to fajn, oco. Ale nejde to,“ riekla som so slzami v očiach.

„To ma štve. Viem, že som sa k tebe nesprával veľmi prívetivo. Neuľahčoval som ti to. No teraz, keď sa o mňa spolu s Ankou staráš… Chcem povedať, že mi na tebe veľmi záleží. Aj keď som ti to nikdy nevedel povedať a ani dokázať. Mám ťa rád.“

„Ach, oco,“ smrkla som a posadila sa. Objala som ho tak, ako kedysi, keď som bola malá. Ako vtedy, keď bol môj život úžasný.

„Aj ja ťa mám rada,“ priznala som a vtisla mu na líce bozk.

V živote som v jeho očiach nevidela toľko pokory. Dojímalo ma to. No nálada zostala na tom istom dne, tak, ako bola aj predtým.

Prešiel ďalší týždeň. Celé dni som trávila v posteli. Psychiatrička mi dala PN-ku. Takisto mi zdvihla dávku liekov.

Martin si odo mňa vypýtal adresu, kde ma nájde. A tak som mu ju napísala. Bolo mi zle, no chcela som ho vidieť a ospravedlniť sa mu. Keď prišiel, sadol si ku mne na posteľ a pozoroval ma. So strachom.

„Ako sa máš?“ spýtal sa najprv. „Prepáč, blbá otázka. Vidím, že ti nie je dobre.“

„Hm,“ prikývla som a oči sa mi zaliali slzami. Natiahla som ruku a z nočného stolíka som vzala vreckovku. Poutierala som si oči a znovu pozrela na znepokojeného Martina.

„Ako ti môžem pomôcť?“

„Asi nijako,“ vzdychla som plačky. „Toto sa nedá zahnať ako zlá nálada. Cítim sa akoby som nemohla dýchať.“

„Čo keby sme šli von. Prejsť sa?“ povedal práve vo chvíli, keď do dverí vošla Anna.

„To je dobrý nápad,“ súhlasila. Martin sa otočil. Zoznámili sa a on sa na mňa potom spýtavo pozrel.

„Ja neviem. Neviem, či to zvládnem.“

„Pomôžem ti. Potrebuješ čerstvý vzduch. Možno ti bude potom lepšie,“ presviedčal ma.

Zopár minút ma spolu so sestrou presviedčali a keď mali samé kladné argumenty, tak som to vzdala.

„Tak dobre,“ súhlasila som vyčerpane.

Martin sa usmial. Anna mi pomohla sa obliecť a učesať. Martin ma akoby podopieral a spoločne sme vyrazili von. Bolo chladno a v uliciach nebolo veľa ľudí.

Prechádzali sme sa po námestí, zašli sme k rotunde a hoci som bola strašne smutná a vyčerpaná, bola som rada, že môžem byť s ním. A že sa môžem prechádzať krásnou Skalicou s niekým, koho milujem.

Po pol hodine som povedala: „Začína mi byť zima a som strašne unavená. Môžeme ísť domov?“

„Jasné, poď,“ prikývol a pomaly ma viedol späť k otcovmu bytu. Keď som si ľahla do postele a Martin sa chystal odísť, rozplakala som sa. Hoci bezdôvodne. Strašne som chcela plakať. A umrieť.

Stále som mala v hlave, že ak by som umrela, táto bolesť by konečne skončila.

A táto myšlienka sa nedala vyhnať z mysle.

Než odišiel, chytil ma za ruku a sľúbil, že zajtra príde. Pokúsila som sa usmiať, no v duši sa pri tomto slabučkom pohybe tváre, rozozvučala bolesť. A tak som to vzdala.

Celý zvyšok dňa som sa snažila myslieť na to, že zajtra opäť príde a bude ma držať za ruku. No v hlave sa ozýval len hlas, ktorý neustále kričal, že by bolo najlepšie, keby som zomrela.
A ten hlas bolo sakra ťažké prehlušiť. Bolo to, akoby mi niekto trhal dušu. Akoby mi bral vzduch z pľúc, pochoval ma za živa.

Hoci moje telo žilo, moja duša pomaly umierala.

A ja som túžila umrieť s ňou.

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *