AKO SOM HĽADALA ŠTASTIE – 26. kapitola


Dni plynuli. Lienky nezaberali.

Avšak v jeden deň sa mi zdalo, že mi je lepšie. Dokázala som sa osprchovať. Keď prišiel Martin, túlili sme sa k sebe. Ležali sme na mojej posteli a bozkávali sa.

„Som rád, že ti je aspoň trochu lepšie,“ povedal po záplave jeho bozkov.

Vďačne som ho objala. A bozkávali sme sa ďalej. No Martin si zrejme myslel, že je všetko v poriadku, hoci ja som cítila, že nie je.

Opäť ma začal hladiť po celkom tele a vyzliekol mi tričko. Keď zbadal moje jazvy na zápästiach a bruchu, zarazil sa.

Zľakla som sa a vytrhla mu tričko z rúk a opäť sa obliekla.

„Prepáč, nečakal som to až… až takto.“ Šokovane na mňa pozeral.

„Choď preč, prosím,“ povedala som po chvíli a prekrížila si ruky na prsiach.

„Prepáč, myslel som, že ti chýbam a že to chceš… Že keď ti je lepšie tak…“ povedal mierne namrzene.

„Choď preč,“ zdôraznila som posledné slovo a pozrela som dolu, aby nevidel, že mám v očiach slzy.

„Okej,“ vzdychol si a vzal si zo stoličky pri písacom stole kabát. Vyšiel von z izby a ja som sa rozplakala.

A deň, kedy mi bolo vcelku lepšie, zmizol nenávratne preč. A depresia sa vrátila. Znovu som nevládala vôbec nič robiť. Martin za mnou i po tom incidente chodil každý deň.

Koncom februára sa to všetko zlomilo.

Opäť za mnou prišiel, kabát si položil na obvyklé miesto na stoličku pri písacom stole a prisunul si ju k mojej posteli.

Vyzeral unavene.

Čas sa trochu posunul, takže aj keď bolo päť hodín, bolo ešte celkom svetlo. Izba bola aj tak tmavá. Nábytok z čierneho dreva tomu tiež nepomáhal. Poprosila som ho, aby zažal svetlo.

Keď sa izbou rozletela žltá žiara, prižmúrila som oči.

Martin sa nadýchol a otvoril ústa, že ide niečo povedať. Potom ich však zavrel.

No nakoniec sa rozhovoril.

„Tereza, je mi to fakt ľúto, ale už takto nevládzem. Vysávaš zo mňa všetku energiu a už to takto ďalej nejde. Ja tú energiu a dobrú náladu potrebujem.“

„Čo tým chceš…“ nedokončila som.

„Sme spolu dva mesiace aj niekoľko dní. A ty si neustále depresívna, plačlivá, rozcitlivená. A ja to už takto ďalej nezvládam. Nie som pijavica, že všetko vsiaknem.“

„Ale…“

„A navyše som si myslel, že keď spolu chodíme, tak budeme mať aj sex. Je to normálna súčasť vzťahu. Lenže to ty asi nechápeš.“

„Chápem, ale… nemôžem,“ povedala som.

„Takže som ti chcel povedať, že by sme to asi mali ukončiť. Bude to tak asi lepšie. Ten čas s tebou bol fajn až doteraz. Teraz to už proste nedávam.“

„Ty sa so mnou rozchádzaš?“ neverila som vlastným ušiam.

„Asi to tak bude,“ prisvedčil.

„A to len kvôli tomu že…“

Tváril sa vážne a mlčal.

„Martin… Ale…“ posadila som sa na posteli a hľadela naňho. Pokrútila som hlavou. „Toto mi nemôžeš teraz urobiť. Ja ťa fakt milujem.“

„Aj ja ťa mám rád, ale nemá to budúcnosť. Čím dlhšie by sme spolu boli, tým viac by si ma zničila. Tým horšie by to bolo.“

„Ale…“

Vzal si kabát a otvoril dvere. Naposledy sa na mňa otočil.

„Maj sa pekne, Tereza,“ povedal a zatvoril za sebou dvere.

Zo všetkých síl som vstala z postele a bežala za ním. Keď som však prišla do predsiene, už ho nebolo.

Otvorila som vchodové dvere a počula ho, ako schádza dolu schodmi. Pár krát som naňho volala, no neozval sa. Napokon zostalo ticho.

V mojej duši doznievali len jeho slová.

Zosypala som sa. Nohy ma prestali poslúchať a zviezla som sa v predsieni na zem pri otvorených vchodových dverách.

Začala som usedavo plakať. Anna pribehla z kuchyne a keď ma zbadala, spýtala sa: „Teri, čo sa stalo?“

Medzi vzlykmi som vyjachtala: „On… on… sa… so mnou r… rozišiel.“

Dlaňami som si zakryla oči a od plaču som sotva vládala dýchať.

Bol to najhorší rozchod, ktorý som v živote zažila. Ani ten prvý „vzťah“ hoci skončil hnusne, ma až tak nezlomil ako tento. Azda to bolo preto, lebo som s Martinom chodila viac ako týždeň.

Veľmi to bolelo.

Zanechajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *