AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 28. kapitola

Po troch týždňoch, tak ako som si myslela, ma pustili domov. Prišla po mňa sestra aj s otcom a obaja vyzerali veľmi radi, že ma vidia.

Najmä preto, že ma vidia chodiť po vlastných a že sa viem usmiať a niečo povedať. Oco aj s Annou ma objali a šli sme domov.

K terapeutke som začala chodiť raz za týždeň. Cítila som sa omnoho lepšie, no stále ma mátala prázdnota a osamelosť, ktoré nastali po odchode človeka, ktorého som milovala. Možno bol fakt, že som sa zamilovala rýchlo a priskoro, no keď vás ten druhý ohúri (predstieranými) úžasnými vlastnosťami, tak sa nedá nezamilovať.

Jedného dňa, keď som sedela oproti mojej psychologičke v tom nepohodlnom kresle, preberali sme práve to, či nechcem zostať u otca.

„Viete, myslím, že by to bolo pre vás lepšie. A keď mi teraz hovoríte, že váš vzťah s otcom sa zlepšil, tak by to nebol zlý nápad. A zároveň s oňho budete starať.“

„Asi máte pravdu,“ súhlasila som. „Ocovi sa darí, nepije, cíti sa lepšie. A navyše už celkom dobre vychádzam aj so sestrou.“

„No super. Aký veľký má váš otec byt?“

„Sú tam vlastne tri izby. Spálňa a dve detské izby. Jedna moja a jedna sestrina. Takže celkom fajn. No a celkovo je tam dosť priestoru pre všetkých troch.“

„A vy ste v detstve nemali spoločnú izbu so sestrou?“ spýtala sa so záujmom.

„Spočiatku áno. Rodičia totiž plánovali tretie dieťa. No nepodarilo sa im a keď to vzdali, rozdelili nás.“

„Uhm,“ prikývla. „No vráťme sa k tomu bytu – takže tam je dosť priestoru. Mohli by ste pokojne bývať tam.“

„Áno, len by som asi nemala priestor na veci k maľovaniu – stojan, plátno a tak…“

„Ja si myslím, že ak budete chcieť, tak sa to dá vymyslieť. Všetko ide, keď sa chce.“

„To je pravda,“ prisvedčila som. Zrejme to bol skutočne dobrý nápad, presťahovať sa opäť k otcovi. Prospelo by mi to. Nebola by som stále sama.

Založila som si neposedný pramienok hnedých vlasov za ucho a rozmýšľala.

„Tak čo, skúsite to?“ spýtala sa po chvíli ticha psychologička.

„Áno, skúsim.“

„Výborne.“

A tak som sa presťahovala k otcovi. Vyzeral byť rád, že pri ňom zostanem. Napchala som niekoľko handier do skrine v mojej starej detskej izbe a doniesla si so sebou plátna, farby a stojan. Napokon sme s Annou vymysleli, že by som mohla maľovať v rohu obývačky, hneď pri balkóne. Bol tam priestor vedľa gauču. Kedysi tam býval kvet, o ktorý sa mama veľmi rada starala. No keď zomrela, kvet uschol, akoby zo žiaľu a dali sme ho preč. Teraz tam však bol priestor pre mňa. Kreslo, ktoré bolo pri gauči som odsunula kúsok ďalej a postavila si tam stojan, plátna oprela o stenu pod oknom a k tomu som si dala ku gauču škatuľu s farbami a štetcami.

Psychologička mi totiž radila, aby som maľovala. A aby som znázornila akýkoľvek silný pocit a emóciu, ktorá sa mi bude odohrávať v duši. Maľovanie totiž uvoľní to napätie a vyženie to negatívne z duše preč. A človek sa potom cíti o čosi ľahšie. Práve to je úžasné na akejkoľvek umeleckej činnosti.

A keďže tie depresie, ktoré som prežila do chvíle, keď som bola hospitalizovaná, boli tie najhoršie, čo som kedy prežila, učila som sa znovu pomaličky dýchať a žiť.

No bolo to ťažké.

Martina som mala stále rada. No v kútiku duše sa zjavil aj ten druhý, protichodný pocit. Nenávisť. Za to, že ma nechal len kvôli depresiám a tomu, že som odmietala sex.

Pripadalo mi to nepodstatné.

Naletela som mu na rečičky o tom, že ma podrží. A tak to aj dopadlo.

A tak som maľovala. Všetko. Lásku, nenávisť, strach, bolesť, vďačnosť, život. Jednoducho všetko. Išlo najviac o abstrakciu. V nej neboli žiadne pravidlá. Len tie moje.