Čas nenávratne plynul. Ja som opäť pracovala v knižnici ako pred PN-kou a pomaly som sa dostávala z toho všetkého, čo sa stalo. Pripúšťam, že niekomu to môže pripadať nezmyselné, ale mňa to všetko hlboko zasiahlo. Istým spôsobom bola moja depresia spôsobená vonkajším vplyvom, ale aj keď som bola s Martinom tú chvíľu zadobre, depresia tam bola stále.

Bol koniec apríla. Vonku bolo krásne teplo a ja som opäť začala nosiť svoju obľúbenú bielu košeľu. Váha išla opäť hore, čo ma znepokojovalo a hnevalo.

Na Facebooku som si založila stránku pre svoje obrazy. Hodiny som rozmýšľala nad jej názvom. Nakoniec som skončila u CrowART. Keďže sa volám Havranová a havran je v angličtine crow, tak som to nazvala takto. Každý deň som tam pridávala nové a nové obrazy.

Psychologička mi – ako aj predtým – radila, aby som sa snažila tešiť z maličkostí a robiť všetko to, čo ma baví a robí šťastnou. Predtým som však stále prešľapovala na mieste a nevedela som, ako mám jej radu využiť. Nedarilo sa mi byť šťastná. Hoci som nemala až tak silné depresie ako začiatkom toho roku, tak som proste nedokázala ísť ďalej. Bola som zahľadená do svojej vlastnej temnoty, do svojej depresie.

Neexistovalo nič iné len ja a ona.

Aj keď som chcela byť šťastná a zdravá. Pohľad som mala neustále uprený dolu. Na ňu. Na tú temnotu. Nevedela som zdvihnúť hlavu a pozrieť k slnku. Ku šťastiu.

Teraz som však pochopila, čo je tá silná depresia a rozhodla som sa, že sa na ňu už nebudem pozerať. Rozhodla som sa pozrieť hore. A robiť si radosť.

No a tak som si kúpila fotoaparát, aby som lepšie vyfotila moje práce na internet. Predtým som fotila mobilom a nebolo to veľmi kvalitné. A tak som si urobila radosť. S investíciou mi však pomohla sestra s otcom.

Nuž a Anna mi jedného dňa oznámila, že si chce dať prihlášku znovu na vysokú v Trnave. Vraj jej začalo byť ľúto, že nedokončila výšku.

Bola som za ňu skutočne rada.

Zo zamilovanosti som sa takisto pomaličky dostávala. Hoci je pravda, že spočiatku som mu vypisovala. No keď neodpovedal, tak som si uvedomila, že to skutočne skončilo.

Neboli sme spolu zas až tak dlho, aby som sa z toho nevedela dostať roky. A to bolo asi len šťastie, že sa ukázal v pravom svetle „už“ po dvoch mesiacoch.

Osamelosť ma však neopúšťala.

Related Posts

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *