V lete som to celé nezvládla a znovu zablúdila na stránku zoznamky. Akurát som sa rozhodla skúsiť inú – ktorá bola však na podobnom princípe ako tá predtým.

Avšak teraz som do toho nevstupovala so žiadnym očakávaním ako na začiatku. Vedela som, že na zoznamke človek ťažko nájde to, čo hľadá. Je tam mnoho ľudí. Mnoho pofidérnych existencií. Áno, nachádzali sa tam aj ľudia, s ktorými sa dalo celkom príjemne písať a zoznámiť, no to bolo len malé percento z toho celého počtu.

No niečo ma lákalo to skúsiť znovu.

Opäť som na stránkach vyplnila svoj profil a bola zvedavá, čo sa stane. Medzitým, čo môj profil s vyplneným dotazníkom o mne a o tom, čo hľadám, visel na internete, ja som opäť maľovala.

Pracovala som na obraze, ktorý mal vystihnúť práve pocit osamelosti. Bola to akási mozaika dievčaťa s kvetmi vo vlasoch. Bola polámaná a v jej vnútri bolo prázdno. Pracovala som na ňom už asi týždeň a zatiaľ to vyzeralo skutočne sľubne.

Okrem toho som sa však venovala čítaniu, aby som sa vyhla myšlienkam a realite. Tie myšlienky boli však natoľko silné, že som sa ani na tú knihu nemohla sústrediť.

Len som tápala v živote.

Cítila som sa stratená, osamelá, nemilovaná. Viem, otec so sestrou ma mali radi. Ale nebola som milovaná niekým z vonka.

Je to úžasné, keď máte milujúcu rodinu, no ak ste sami, tak vám stále niečo chýba. Niekto ten pocit cíti silnejšie, iný si ho ani nemusí všimnúť.

Každý z nás je iný. Všetci si niečo nosíme v duši. Niečo, o čom netuší okolie. Mnoho z nás túži po niekom, kto keď mu povieme, že sme v pohode, povie, že vidí v očiach smútok. Neuverí tomu, čo dávame poznať okoliu. Hľadáme niekoho, kto do nás jednoducho uvidí a bude vedieť, ako nás upokojiť. A my si budeme istí, že sa máme komu vyrozprávať a máme niekoho, kto nás bude skutočne milovať. Inak, ako vás miluje rodina.

A keďže sme všetci rozdielni, niekto svoju polovičku nájde hneď a tí ostatní mu trochu závidia. No a naopak niekto hľadá, hľadá a nenachádza.

Ja som bola práve ten druhý prípad. Bolo mi z toho do plaču.

Jedného dňa mi v schránke na zoznamke pristála správa. Bola od nejakého Bena. A tak som ju s obavami rozklikla.

Stálo v nej: „Aoj, vyzeras simpaticky.“

„Aoj“ – to je nejaká nová forma pozdravu na zoznamkách? Pomyslela som si. A sympaticky s mäkkým i?

Pozrela som si jeho fotografiu a profil. Nevyzeral zle, ale nechcela som ho veľmi posudzovať podľa vzhľadu. Keď som prelúskala profil, zistila som, že má dvadsaťdva. Ja som mala mať o týždeň dvadsaťpäť. Bol z Košíc – čiže na druhom konci Slovenska.

Nakoniec som mu odpísala.

No a od tej chvíle sme si začali celkom intenzívne písať. Bol celkom fajn a trochu aj vtipný, hoci jeho správy vyzerali, akoby sa v živote neučil slovenčinu. Ale nechcela som byť hnusná a tak som ho opravovala len zriedka. Aj keď tie jeho gramatické chyby boli do očí bijúce.

Takisto sa často vyjadroval jedným – dvomi slovami, čo ma neznesiteľne štvalo. Ale inak sa s ním písalo dobre.

Po čase – neviem ako sa mi to podarilo – som ho presvedčila, nech svoje správy trochu rozvinie.

A písali sme si ešte viac. Bol vraj nezamestnaný a už dlho sám. Jeho bývalá priateľka ho vraj podviedla a on potom nedokázal dlho nikomu dôverovať. No a pred nedávnom sa rozhodol prihlásiť na zoznamku.

Ja som sa rozhodla tentokrát tajiť veci o depresiách a mojej postave. Možno to nebolo správne, no chcela som to skúsiť.

Pomyslela som si: možno nikoho nemám práve kvôli tomuto. A tak som sa to rozhodla zatajiť. Keď aj prišla reč na minulosť a také trochu… depresívne veci, tvárila som sa, že chápem, no vždy som sa pokúsila tú tému ukončiť.

No a tak vlastne začal môj tretí pokus o hľadanie partnera cez zoznamku. Vravela som si, že do tretice všetko dobré.

Related Posts

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *