AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 33. kapitola

Život zase plynul ďalej a ďalej. A zároveň bol nevyspytateľný ako jarné počasie. Otcovi bolo každým dňom lepšie, hoci vravel, že to už nikdy nebude také dobré ako predtým.

A až tak sa so mnou nerozprával, hoci som si myslela, že sa so mnou bude častejšie rozprávať keď si uvedomil, aký bol predtým. Terapeutka ma však ubezpečovala, že to nemôže ísť tak rýchlo. Obaja si k sebe musíme nájsť cestu.

A tak som sa snažila. Snažila som sa s ním nadviazať rozhovor. Robili sme si filmové večery s pukancami. Postupom času sa mi zdalo, že to pomáha.

Rozprávali sme sa spolu viac. Hoci nechápal niektoré veci týkajúce sa maľovania a ani veľmi nečítal, tak sme sa dokázali porozprávať takmer o všetkom. Len to išlo trochu pomalšie.

Osamelosť neodchádzala a každý deň, keď som vyšla von, som si túžobne predstavovala, ako niekoho úžasného stretnem. Nevyhla som sa ani klišé predstavám ako do seba vrazíme niekde na ulici, alebo v knižnici.

Ale samozrejme, moje vnútro dobre vedelo, že to nie je možné.

Také veci sa stávajú len vo filmoch a to len pre to, lebo si to nejaký filmový scenárista vymyslel, aby naplnil ženám hlavu takýmito naivnými predstavami.

Ale neberiem im to.

Aj oni musia nejako pracovať a zarábať…

Život putoval ďalej.

A ja som len tak nejako… prežívala.

Bola znovu zima. Toho roku celkom silná. Šla som akurát do obľúbenej kaviarne, aby som sa tam stretla s Tris, ktorú som zas dlho nevidela. Len dva dni predtým sa mi ozvala, že sa chce so mnou stretnúť a vedieť, čo mám nové a ako sa cítim. Od mojich depresií ubehlo dosť času, no rodina i Tris sa stále pýtali, ako sa mám a ako sa cítim. Aspoň zatiaľ.

Vyzliekla som si kabát a snažila sa uhladiť si vlasy, ktoré mi elektrizovali. Stávalo sa mi to každú zimu a myslím, že každá žena s dlhšími vlasmi to pozná.

Usadila som sa k oknu a pozorovala budovu pošty hneď vedľa a videla, aké chumáče snehu padajú. Keďže bol január, tak ma to ani neprekvapovalo. Nikdy tu nenapadol sneh na Vianoce. Vždy až v januári, alebo vo februári. Ako naschvál.

Keď prišiel čašník, vypýtala som si pre zmenu karamelové capuccino (rozhodla som sa vyskúšať aj inú kávu z ich ponuky) a vlastne som si ani poriadne nevšimla, že tohto čašníka som tu nikdy predtým nevidela. Fascinoval ma sneh za oknom.

Bola sobota, tri hodiny poobede a Tris mala prísť o pol tretej. Nebolo po nej ani chýru ani slychu. Meškala.

Nevedela som však prečo, pretože zvyčajne sa jej „darilo“ meškať len cez dni, keď pracovala. No cez víkendy bola vždy doma.

Avšak chápala som, že to môže byť kvôli tomu, že sem prišla na víkend za rodinou a nestíhala to ostatné.

A tak som tam sedela v kresle, pozorovala sneh a rozmýšľala, kde asi trčí.

„Nech sa páči,“ ozval sa pri mne hlas. Preľaknuto som sa otočila a zbadala toho čašníka. Až v tej chvíli som si uvedomila, že som ho tam ešte nikdy nevidela. Mal krátke čierne vlasy, sivé oči a jemné strnisko.

Milo sa na mňa usmieval.

„Ďakujem,“ povedala som mierne zachrípnutým hlasom, pretože sa mi niekde zasekol v krku od toho, ako som naňho fascinovane hľadela. „Ešte som vás tu nevidela.“

Tá veta mi vypadla z úst sama od seba. Nemala som nad tým vôbec žiadnu kontrolu. Práve preto ma to mierne zaskočilo, pretože nikdy predtým sa mi nič podobné nestalo.

„No… začal som tu robiť od decembra,“ povedal.

„Aha. Dlho som tu nebola, na to, že to je moja obľúbená kaviareň,“ priznala som a znovu mu poďakovala za kávu. Bol strašne pekný. Nemal dokonalú postavu, no v tvári bol tak zlatý, že sa moje srdce roztápalo.

Keď som konečne od neho dokázala odtrhnúť zrak, chcela som si zamiešať kávu. Na pene bolo však tým latté artom urobené srdce obkolesené karamelovými špirálkami. Bolo to nádherné. Vždy tu robili krásnu kávu, no tentokrát ma to dostalo.

Civela som na tú kávu akoby som v živote nič také nevidela.