AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 34. kapitola

Z myšlienok ma vytrhol hlas kamarátky. „Čauko, prepáč, že meškám.“

Konečne som sa spamätala a zbadala ju, ako si sadá oproti mne. Usmiala som sa na ňu a čakala, kým si konečne niečo objedná, aby k nám opäť prišiel môj nádherný barista.

Keď prišiel, mohla som na ňom oči nechať. Bral mi dych a slová z úst. Hypnotizovala som ho pohľadom, zatiaľ čo Tris mu diktovala svoju obvyklú objednávku.

Ani som nepostrehla, že si už objednala a môj krásavec sa vzďaľoval. Neustále som sa naňho dívala.

„Tereza! Zem volá Terezu!“ ozvalo sa zrazu.

„Čo? Jaj, prepáč,“ snažila som sa spamätať. Očkom som ho však pozorovala. Keď mi zmizol z dohľadu, pozrela som sa na Tris, ktorá sa potmehúdsky usmievala.

Tušila, čo je za mojím pohľadom.

„Ále, tuším sa ti tu niekto páči…!“

Ja som sa začala ošívať, no na tvári som cítila súhlasný úsmev. Naklonila som sa k nej cez stôl a pošepky naznačila, že práve ten čašník, u ktorého si pred chvíľou objednávala kávu.

Uprela naňho skúmavý pohľad, keď práve nalieval do kávy spenené mlieko. Hľadela naňho priveľmi okato (akoby ja nie, pomyslela som si vzápätí).

„Nepozeraj naňho tak. Nech nevidí, že naňho s úžasom hľadím,“ šepla som jej.

Zachichotala sa ako pubertiačka. Pre ňu bol tento piskľavý smiech typický.

Keď jej priniesol kávu, usmial sa na mňa.

On sa na mňa usmial!

Neverila som vlastným očiam. Skutočne som dokázala niekomu urobiť úsmev na tvári len tým, že som. Nie mojimi slovami ani neexistujúcou nádhernou postavou.

Ale mnou.

Je fakt, že Martinovi som sa zrejme páčila, no vždy tvrdil, že sa zamiloval skôr do mojich slov, keď sme si spolu písali.

Potom som sa snažila odpútať svoju pozornosť od krásavca a komunikovať s Tris. Ona však cítila, že mám oči len preňho.

„Si z neho akási hotová, celá…“ poznamenala po chvíli.

„Asi hej. Nikdy som ho tu nevidela a hneď sa mi zapáčil.“

„Zdá sa, že aj ty jemu sa páčiš,“ povedala a obzrela sa za rameno. „Občas na teba po očku pokukuje.“

Zasmiala som sa. Sama som nevedela či od samej radosti, alebo od toho, ako mi prišla táto situácia vtipná. Boli sme ako nejaké pubertiačky, ktoré práve zbadali toho najkrajšieho chalana na škole. A vzhľadom na to, že tento barista by bol isto-iste ten najkrajší chalan na škole, tak som to asi chápala. Sama som z neho bola mimo.

Avšak bola som nesvoja.

Nikdy predtým som z nikoho tak mimo nebola. Áno, páčili sa mi rôzny chlapi. Aj Martin bol pekný, ale nebola som z neho tak hotová ako teraz z baristu. Práve preto som z toho bola trochu vyvedená z miery. Už som zistila, aké je to milovať (i keď toho nesprávneho), ale teraz som čelila novému pocitu, ktorý som nikdy necítila. Taký ten pocit, že…

… by som možno aj ja mohla mať svoj happy end s ním.

Nie, nebola som natoľko naivná, že by som verila, že všetko má šťastný koniec. Ale verila som, že niekedy… niekedy sa to stať môže. Nie každému a nie vždy, ale šťastný koniec existuje.

Bola som poznačená pesimizmom a negatívnymi náladami po mnohých rokoch, ale tento pozitívny (hoci možno naivný) pocit ma tak vábil, že som nedokázala odolať.

Nemôžem však povedať, že by ma k nemu priťahoval len vzhľad. Niečo ma k nemu priťahovalo a nebolo to len tak viditeľné. No ja som to zacítila. Tak, ako keď zacítite vôňu kávy v uliciach mesta, no nevidíte kaviareň, z ktorej by tá vôňa šla.

Ach, viem, je to zvláštne prirovnanie, ale tak nejako sa mi to páčilo. Možno práve preto, lebo som tieto pocity zažila práve v kaviarni.

„Myslím, že sem budem chodiť oveľa častejšie,“ zasmiala som sa. „Práve kvôli jemu a úžasnej káve, ktorú mi pripravil.“

Tris sa uškrnula a pošepla mi: „Mala by si sa s ním viac zoznámiť. Potom, keď sem budeš chodiť častejšie.“

„Nie som dobrá v zoznamovaní,“ pokrútila som hlavou, až mi niekoľko neposedných pramienkov vykĺzlo z vrkoča, ktorý som si ráno uplietla, aby som si mohla nasadiť čapicu, keď pôjdem von.

„Stavím sa, že pokiaľ sa máte zoznámiť, tak to bude úplne šumák, či si v tom dobrá, alebo nie. Ver mi.“

„Ako to myslíš, že pokiaľ sa máme zoznámiť?“ nechápavo som sa jej spýtala.

„No, vieš, verím na osud. Tak ak sa niečo má stať, tak sa to stane a je jedno, aké budú ostatné okolnosti. Takže ak máte dané, že sa máte zoznámiť, tak to je úplne jedno, či si v tom dobrá, alebo nie. Koniec-koncov, s Martinom si sa tiež dokázala zoznámiť.“

„Hej, ale cez internet,“ namietla som.

„Ale keď ste sa stretli, tak ste sa museli zoznámiť aj reálne,“ dodala.

„No to máš vlastne pravdu,“ súhlasila som a odpila si z kávy.

„No, vidíš. Tak nemaj strach.“

Po chvíli si zakryla ústa rukou. „Ježiš, prepáč, nechcela som nejako spomenúť jeho. Viem, že naňho nemáš dobré spomienky…“

„To je v pohode, už som sa cez to asi preniesla.“

„Tak to je len dobre. Aspoň máš príležitosť začať niečo nové…“

Žmurkla na mňa a potom pozrela spoza rameno na môjho čašníka.

„Hahaha, ty si teda číslo,“ rozosmiala ma svojim letmým ukazovaním na baristu.

„Ale máš pravdu,“ priznala som po chvíli.

Možno by som mala dať šancu aj zoznámeniu v realite a nie len cez internet. Aj tak som to už vzdala.

Azda to odštartuje novú etapu môjho života, pomyslela som si.

Možno on ma urobí šťastnou.

A ak nás to k sebe ťahá, tak máme byť spolu.

No aj keď sa mi tieto myšlienky zdali uponáhľané, musela som s Tris len súhlasiť.