AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 35. kapitola


Tak, ako som povedala, tak som aj chodievala do kaviarne čoraz častejšie. Aj keď sama. Na tom však nezáležalo. Vzala som si so sebou knihu, uvelebila sa v kresielku a popíjala kávu a občas pozorovala ľudí náhliacich sa popri kaviarni.

On tam však nebýval každý deň, čo bolo pochopiteľné. Postupom času som však zistila, ktoré dni tam býva. Väčšinou som ho tam zastihla vo štvrtok a cez víkend. A to mi celkom vyhovovalo.

Vždy mi s milým úsmevom priniesol kávu s tým krásnym obrazcom na hladine a ja som si vždy objednala karamelové capuccino. Nie len že výborne chutilo, ale aj krásne vyzeralo a ten, ktorý ho pre mňa pripravil, vyzeral takisto úžasne. Okrem neho tam boli aj majitelia kaviarne, ale ktovie prečo mi vždy doniesol kávu on.

A to ma samozrejme tešilo.

Keď bola polovica februára a ja som v kaviarni pozorovala toho krásneho baristu už azda miliónty krát, rozhodla som sa s ním skutočne zoznámiť.

Pripravovala som sa na to už doma, krátko pred tým, než som vôbec vyrazila von. Opäť som si so sebou vzala knihu aj keď som jej venovala minimum pozornosti. Pozorovala som ho, ako vychádza spoza pultu a nesie mi moju kávu.

Položil ju na stôl a s úsmevom povedal: „Páči sa.“

„Ďakujem. Musím povedať, že robíte úžasnú kávu. A tie obrazce na hladine sú jednoducho krásne. Na to treba asi nejaký kurz, však?“ začala som, aby som nadviazala rozhovor.

„No, áno. Ale ďakujeme za pochvalu,“ vyčaril ten svoj nádherný úsmev. „Chodíte sem pomerne často, čo si všímam.“

Začala som sa ošívať a jachtať. „Hm, no, ja…“

„Zdá sa že máte často nedostatok dobrej kávy, nemám pravdu?“

„To veru áno. Doma už kávu ani nepijem, pretože sa vždy teším na tú vašu,“ priznala som.
S chuti sa zasmial a ja som sa k nemu pridala.

Keď sa upokojil, natiahol ku mne ruku. „Ja som Teo.“

„Tereza,“ potriasli sme si rukou. „Teší ma.“

„Aj mňa,“ usmial sa znovu. Už som začala rozmýšľať, že by sa mal prestať toľko usmievať, lebo sa z toho zbláznim.

„Prepáč, musím ísť pracovať, potom sa zastavím,“ povedal a vzdialil sa.

A ja som začala vo vnútri jasať.

Zoznámili sme sa!

Celý čas som potom mala takú dobrú náladu, že by mi ju v tej chvíli nepokazilo vôbec nič. Tak ako Teo sľúbil, sa za mnou zastavil, keď vybavil objednávku.

Opäť sme sa zarozprávali. Tentokrát nie len o káve.

Keď som sa chystala na odchod – i keď sa mi vôbec nechcelo – tak mi úprimne povedal: „Hneď si sa mi zapáčila. Od prvej chvíle. Si veľmi sympatická a milá.“

„Vďaka,“ riekla som a začala sa červenať. „Vieš, ja som sem vlastne chodila najmä preto, aby som ťa mohla vidieť.“

Zasmial sa. „Takže v tom nebola len káva!“

Pustila som sa do smiechu. „Nie.“

Obliekla som si kabát a zaplatila účet. Než som odišla, spýtal sa ma. „Prídeš zase?“

„Určite. Vždy keď moja duša zatúži po káve…“

A s nadšením som vyšla z kaviarne.

Páčim sa mu!

Zanechajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *