AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 36. kapitola

Od toho dňa sme sa spolu v kaviarni stále rozprávali. Nevedeli sme prestať. Aj s Martinom sa dobre komunikovalo, no po chvíli sme sa zastavili a zvažovali, akú tému ďalej rozobrať.
No s Teom to šlo oveľa lepšie.

Ja som síce až tak komunikatívna nebola, no jeho reakcie a úsmevy ma lákali sa s ním rozprávať a nedovoliť, aby nás zasiahla chvíľa trápneho mlčania.

A to sa ani nestalo.

Po pár takých spontánnych stretnutiach v kaviarni, keď mi on doniesol voňavú kávu, sme si vymenili aj telefónne čísla.

Tým začalo naše neustále telefonovanie si a písanie.

V jeden deň, keď som maľovala obraz, ktorý bol takmer dokončený, mi znovu písal. Otec sedel na gauči a pozeral televízne noviny, ako bolo jeho typickým zvykom.

Alkoholu sa zatiaľ vyhýbal a tak zvieral v dlani plechovku grepového, nealkoholického radlera. Vraj mu to nejako zachutilo, hoci predtým sa takýmto veciam vyhýbal. Anna si podala tú prihlášku a hoci bola mierne nervózna, tak robila v domácnosti všetko.

Nevedela som, že sa v nej skrýva žienka domáca. Tvrdila však, že ju mrzelo, že trávila všetok čas mimo domu a o otca sa nestarala a on tak mal „šancu“ prepadnúť alkoholu. A keď ho vraj videla v tej nemocnici, popolavého a smutného, čosi sa v nej zlomilo.
S tým som súhlasila i ja.

Viem, že to vyznie zvláštne, ale začala som si uvedomovať, že mi na otcovi záleží oveľa viac, než predtým. A že aj keď ma mnohokrát ranil, vždy mi na ňom záležalo.

Nikdy nezabudnem na chvíle, keď ma vzal na plecia a prechádzal sa so mnou mestom spolu s mamou a sestrou. A vždy sme zašli do cukrárne. Oco mi vždy kúpil veterník, a smial sa, keď som bola celá od krému.

To boli krásne časy. Mohla som mať tak päť rokov.

V ten deň, keď sedel a sledoval správy a Anna mu chystala večeru, som dostala správu od Tea. Asi som zas mala na tvári ten zamilovaný úsmev, keď sa otec ozval.

„Ale, ale, tuším tu má niekto nápadníka!“ usmieval sa.

„Dalo by sa to tak povedať,“ odložila som telefón a opäť vzala do ruky štetec.

„Dúfam, že to nebude podobný typ tomu predchádzajúcemu. Vieš koho myslím.“

„To dúfam aj ja, oci. Ale zatiaľ to vyzerá sľubne. Avšak nechcem to zakríknuť, vieš, ako to chodí.“

„Jasné,“ prikývol. „Ale držím ti palce, nech ti to vyjde.“

„Vďaka.“

„O čom tu vy dvaja kecáte?“ vošla do obývačky sestra.

„Tereza má nápadníka,“ prezradil otec.

Začervenala som sa.

Anne nadšene zažiarili oči. „Vážne? No paráda. Takže na… vieš koho… si už zabudla?“

„Asi hej,“ pritakala som.

„A ako sa volá?“ vyzvedala sestra.

„Teo.“

„Fíha!“ prikývla uznanlivo. „Koľko má rokov?“

„Dvadsaťsedem.“

„No fajn, teda. Tak držím palce.“

Obaja vedeli, že po tom spackanom vzťahu s Martinom to, aby mi držali palce, potrebujem. A ja som bola za to rada, že ma takto podporovali.

Život zas plynul neskutočne rýchlo. A ja som chcela dať všetko na svete za to, aby chvíle s Teom boli nekonečné.

Keď mal voľno, prechádzali sme sa po meste. Pri rotunde, na Námestí slobody a často sme sedávali pod stromami na lavičke blízko pri našej kaviarni.

Takto sme sa stretávali už vyše mesiaca a iskrilo to medzi nami. Cítila som k nemu to, čo som ešte k nikomu necítila. Bolo to iné. Úplne iné.

Ale nádherné.

Jedného dňa sme sedeli opäť na našej lavičke a rozprávali sa. Vonku pofukoval príjemný teplý vetrík a voňala jar.

Po celkom dlhom rozhovore sme sa na chvíľu odmlčali. Sedeli sme vedľa seba, no otočení tvárou v tvár.

On po chvíli vyslovil: „Vieš, už strašne dlho túžim po tom, aby som ťa mohol pobozkať.“

„Tak to urob,“ vyzvala som ho. Celé moje vnútro sa nedočkavosťou chvelo.

Naklonil sa ku mne a ja som inštinktívne zavrela oči. Keď sa jeho pery dotkli mojich, bolo to nádherné. Neopísateľné, neuveriteľné. Dokonalé.

Môj prvý bozk bol krásny. Ale tento bol ten najkrajší. Slastne som privrela oči ešte väčšmi a nechala ho, nech sa do mňa vpije.

A ja som sa vpila doňho. Preplietli sme sa, akoby sme k sebe patrili už celé veky. Hladil ma vo vlasoch a ja som cítila, ako sa pri jeho dotyku chvejem.

Bolo to skutočne neopísateľné.

A tým započal náš vzťah.