Keď sme boli spolu už pol roka a ja som bola tá najšťastnejšia žena na svete, stále na mňa netlačil so sexom.

Cítila som medzi nami vášeň, keď sme sa bozkávali a objímali, no nikdy to neprerástlo do toho, aby som sa pred ním musela vyzliecť.

Osud však zrejme nechcel, aby sme boli spolu.

Jeseň už farbila listy na nádherné farby, ktoré ma inšpirovali k tvorbe obrazov ešte väčšmi. Celý čas som trávila v práci, doma pri obrazoch a s Teom.

Raz mi však smutne oznámil, že odchádza.

Boli sme v jeho byte a on mi práve priniesol čaj, pretože som bola nachladnutá a mala som škaredý nosový hlas kvôli nádche.

On sa o mňa príjemne staral a rozmaznával ma. Zabalená do deky som si do oboch rúk vzala hrnček teplého bylinkového čaju a on si ku mne prisadol.

„Musím ti niečo povedať, Teri,“ začal trochu smutne.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa mierne znepokojene.

Povzdychol si a uprel svoje sivé oči do mojich. „O pár dní odchádzam do Anglicka.“

„Prečo?“

„Vieš, ako som ti vravel, že sa naši rozviedli. No, tak mama sa odsťahovala do Anglicka, pretože ju odjakživa tá krajina lákala. Našla si tam prácu a teraz tam už plnohodnotne žije. No a teraz ochorela. Potrebuje niekoho, aby sa o ňu staral.“

„A nemá priateľa, alebo niekoho?“

„Tak má tam kamarátky, no priateľa si nikdy nenašla. Vždy vraví, že si nechala pokafrať život už jedným chlapom a tak odmieta znovu riskovať. Takže tam musím ísť.“

Začalo mi byť strašne smutno.

„Na ako dlho?“

„Neviem. Mama je vážne chorá. Má rakovinu. Nemôžem ju tam nechať samu. Takže možno na rok, na dva. Možno nastálo.“

„A to si mi kedy chcel povedať?“ do smútku sa pridával hnev.

„Už asi pred týždňom som to plánoval, no akosi som nemal odvahu. Tak ti to hovorím teraz. Nehnevaj sa na mňa, prosím.“

„Nehnevám sa. Len si neviem predstaviť, že mám žiť bez teba.“

„Ja tiež nie. Ale nemám na výber. Bude to ťažké pre nás oboch, ale možno sa vrátim… A možno nájdeš niekoho úžasného a na mňa zabudneš.“

„To sa asi nestane,“ podotkla som. Pretože ten úžasný si ty, pomyslela som si.

„To nemôžeš vedieť.“

Odložila som čaj a hodila sa mu okolo pliec. Nechcela som ho za žiadnu cenu postiť zo svojho zovretia. On mi objatie opätoval a tak zakliesnení sme zostali niekoľko minút.
Bolo mi to tak ľúto.

To, že ma opustí človek, na ktorého som čakala celé veky.

A zároveň som sa hnevala. Trochu na Tea, no najmä na osud a celý svet. Rozmýšľala som, že sa tu na všetko vykašlem a pôjdem s ním. Ale nechcela som to urobiť otcovi. Potreboval ma. Anna už je na výške a ja sa oňho teraz starám. Svoj starý byt som predala, aby som mohla byť len s ním. Ak by som odišla do Anglicka, zlomilo by ho to, a nemal by sa kto oňho starať. Je fakt, že Anna chodila každý deň domov, no nemala toľko času ako kedysi. A tak som ja varila, popritom maľovala a starala sa o otca.

Nemohla som ho tu nechať.

Tým, čo mi vtedy oznámil, mi vzal šťastie z plachiet.

Keď som s ním šla na bratislavské letisko odprevadiť ho, plakala som tak silno, že som takmer nevládala ani dýchať.

Naposledy sme sa objali, pobozkali a povedal: „Držím ti tu palce. A vždy, keď budeš v našej kaviarni, spomeň si na mňa.“

„Spomeniem si na teba stále. Budeš mi strašne chýbať,“ riekla som medzi vzlykmi.

„Aj ty mne, Terezka.“

„Nechoď, prosím!“ snažila som sa presvedčiť ho. No chápala som. On musel odísť práve pre to podobné, prečo som musela ja zostať tu.

„Ozvem sa ti niekedy.“

Nakoniec sme zostali ešte v niekoľko minútovom objatí a potom ma človek, ktorého som najviac milovala a na ktorého som čakala celý život, opustil.

A zostali po ňom len spomienky.

Skutočne som verila, že sa raz ozve.

No a tak započalo ďalšie čakanie.

Na to, či sa ozve.

Na to, či ešte niekedy príde.

Na to, či raz budem vedieť zabudnúť.

A na to, či do môjho života ešte príde niekto taký úžasný ako bol Teo.

Related Posts

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *