AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 41. kapitola

Stála som na letisku pripravená rozlúčiť sa s pochmúrne pôsobiacim Slovenskom. Otec so sestrou ma vyprevádzali. Obaja boli mierne prekvapení mojím rozhodnutím. Peniaze som mala našetrené už dávno a tak som sa rozhodla rýchlo.

„Na ako dlho tam budeš?“ spýtal sa ma otec a neskrýval mierny smútok.

„Oci, len na týždeň. Neboj sa o mňa,“ povedala som a silno ho objala.

„Tak som tu!“ ozval sa spoza otcovho chrbta známy hlas. Vymanila som sa z objatia a zbadala Tris, ako sa k nám náhli. Ťahala za sebou veľký červený kufor a v dlhom sivom kabáte vyzerala úžasne. Ku kufru mala zladenú aj červenú kabelku.

Zlanárila som ju, aby šla so mnou. Bála som sa tam ísť sama – bolo to úplne nové miesto. Po dlhom prehováraní nakoniec prikývla a dokonca sa začala tešiť.

Verila som, že si to užijeme.

Po nekonečnom lúčení a vybavovaní batožiny a podobných vecí, sme nastúpili do lietadla a s nadšením pozorovali všetky veci okolo.

Po vzlietnutí sa Tris pustila do čítania akejsi knihy a ja som mlčky pozorovala, ako sa nám zem vzďaľuje a ako prenikáme nad oblaky.

Pripadalo mi to čarovné.

Netrvalo dlho a unavene sme sa zložili na hoteli v Londýne. Cesta nebola dlhá, no bola únavná. Zo všetkého najviac som túžila spať. S Tris sme sa rozhodli preskúmať mesto až na druhý deň.

Keď som zatvárala oči v pohodlí postele, napadla mi jedna myšlienka.

Či je Teo niekde nablízku…

Londýn, to rušné mesto, som si užívala plnými dúškami. V jeden deň, keď práve mrholilo, sme s Tris zašli do jednej z uličiek v meste, kde vraj bola nejaká kaviareň. Našla ju Tris len tak náhodne na internete, no ja som si nevedela zapamätať jej názov.

Podľa mapy na internete sme zistili, že je celkom blízko.

Po desať minútovej prechádzke mestom sme ju našli. Bola maličká, zašitá v uličke. V predu bola fialovo-biela markíza a pod ňou zopár prútených kresiel so stolmi.

Vošli sme dnu cez biele sklenené dvere a zostali v nemom úžase. Na stenách natretých kávovo hnedou farbou boli na rôznych miestach povesené obrázky s krásnymi citátmi v angličtine. Stoly boli z tmavého dreva a na stene za pultom bolo niekoľko fotografií latté artu.

Pôsobilo to tak neskutočne útulne.

V kaviarni sedeli len dvaja ľudia pri jednom stole. Inak tu nebol nik. Pristúpili sme s Tris k pultu a ja som prehovorila na čiernovlasého čašníka, ktorý bol otočený chrbtom k nám, pretože sa venoval príprave kávy.

„Dobrý deň, prosím vás o karamelové latté a pre kamarátku capuccino,“ povedala som dostatočne nahlas po anglicky.

Čiernovlasý muž stuhol. Neotočil sa však. Chvíľu tak zostal stáť a potom sa pomaličky otočil, akoby čakal nejakého strašiaka.

Najprv som nechápala jeho prekvapený výraz. Lenže potom som si všimla jeho sivé oči.

Nesmelo sa na mňa usmial.

Bol to Teo.

Človek, ktorý mi celé tie roky neuveriteľne chýbal. Zrazu stál oproti mne, zízal na mňa a v ruke držal pripravenú kávu zrejme pre párik, ktorý ako jediný sedel v kaviarni.

Chvíľu som mala pocit, že šokovane pustí šálku s kávou.

No nestalo sa tak. Mlčal a stál tam, až keď sa zo stolu obďaleč ozval rozčúlený hlas muža v spoločnosti partnerky. Zaniesol kávu k hosťom a potom sa vrátil.

„Tereza?“ spýtal sa, akoby mal stále pocit, že sa mu to sníva. „Si to ty?“

„Som,“ povedala som a nevedela, ako sa tváriť. Túžila som sa naňho usmiať, no zároveň som túžila mu vynadať, prečo sa mi vôbec neozval.

„Ja… nečakal som ťa tu,“ riekol ticho.

„To ani ja teba. Práve v tejto kaviarni.“

„Zdedil som ju po matke,“ vysvetlil.

„Aha.“

„Prepáčte, že vás ruším, hrdličky, ale rada by som si dala tú kávu,“ prehovorila zrazu pobavene Tris.

Teom trhlo. Prikývol a pustil sa do prípravy našej objednávky. Onedlho pred nás postavil dve nádherne voňajúce kávy.

„To je Tris, moja kamarátka,“ predstavila som ju Teovi. Podali si ruky.

„Teší ma,“ povedala Tris zdvorilo. „Teri, sadnem si tam k stolu, pokojne sa pozhovárajte.“

„A čo tam budeš sama?“ spýtala som sa jej.

„No a? Aspoň dám na Instagram fotky z dnešného dňa,“ usmiala sa a pritom na mňa mrkla.

Odišla k stolu a začala sa venovať svojmu mobilu.

„Som rád, že ťa tu vidím,“ prerušil napäté ticho Teo. „Nemohol som na teba zabudnúť. Ale nemohol som sa vrátiť.“

„Aspoň si sa mohol ozvať,“ povedala som prudko.

„Mrzí ma to, vážne.“

„To aj mňa.“

„Chýbala si mi,“ vyslovil a natiahol ku mne ruku, akoby ma chcel pohladiť chrbte dlane, ktorou som zvierala teplú kávu.

„Aj… aj ty mne,“ vyjachtala som. Hnevala som sa naňho. Trochu.

Teda… čím ďalej tým menej.

Teo prešiel okolo pultu a sadol si vedľa mňa na barovú stoličku. Otočil sa však ku mne. Silno ma objal. Najprv som chcela protestovať, no napokon…

Napokon som mu úplne podľahla.

Potom ma pobozkal a…

Ja som našla svoje šťastie.

Paradox bol v tom, že až po tom, čo som sa vyrovnala so svojím vlastným životom.

Verím však na osud. Asi to tak malo byť…