AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 6. kapitola

Ubehol týždeň. Celý ten čas som akosi na zoznamku pozabudla. Ignorovala som upozornenia na telefóne, na notebooku som ani nebola. Myslela som však na to. Uvažovala som, že zmažem svoj profil. S odstupom času mi to neprišlo ako taký dobrý nápad.

Pravda bola, že pre mňa bolo lepšie s niekým si najprv dopisovať, ako ho spoznať hneď naživo, pretože som bola fakt silný introvert, ale na druhú stranu som rozmýšľala nad tým, či vôbec má zmysel si niekoho hľadať. Či sa vôbec nájde niekto taký, kto by ma reálne chcel. Komu by som sa reálne páčila.

Bol už začiatok septembra a vonku sa rapídne zmenilo počasie. Ochladilo sa o desať stupňov a neustále pršalo. Pripadala som si ako v Londýne, hoci som tam nikdy nebola.

Tradičné sobotné upratovanie bytu som mala už za sebou a tak som vliezla pod deku na gauč a zapla si seriál na Netflixe. Na kolená som si položila notebook a rozhodla sa zmazať svoj profil na zoznamke.

Keď sa mi načítali stránky, zbadala som pri ikonke správ číslo tri. Tri správy? Vytreštila som oči. To vážne? Žeby sa ozvali tí traja, ktorým som napísala pred týždňom? Pýtala som sa samej seba. S jemným vzrušením som klikla na ikonu správ.

Ten blondiak sa neozval. Zato sa ozvali iní muži. Postupne som si rozklikla profil každého jedného a pozrela sa najmä na to, čo o sebe píšu. Jeden z nich ma zaujal asi najviac. Písal o sebe, že je knihomoľ, má rád aj rôzne iné formy umenia, rád chodí do divadla. Má dvadsať šesť a hľadá niekoho, kto by zaplnil jeho vnútornú prázdnotu. Pozrela som si fotografie.

Nebol to extrémny krásavec, ale niečo z neho vyžarovalo. Niečo, čo ma nútilo kliknúť na pole pre písanie a odpísať mu na jeho správu. Mal čierne vlasy, zelené oči a jemné strnisko. Nebol úplne bledý, skôr mal takú olivovo hnedú pleť. Na tvári mal niekoľko znamienok, ale jeho charizma bola veľmi silná.

A tak som sa rozhodla mu odpísať na jeho správu: „Ahoj, veľmi ma zaujal tvoj profil.“ Ja som mu teda napísala.

Peter954: Ahoj, veľmi ma zaujal tvoj profil. 🙂

TerezaHav: Ahoj, ďakujem. Podobne. Aj ja milujem knihy. 🙂

Peter bol online. A tak som si čakanie na jeho správu krátila hodnotením ostatných užívateľov zoznamky. Pripadalo mi to trochu zvláštne takto „lajkovať“ ľudí. Akoby som „lajkovala“ statusy na Facebooku.

Našlo sa tam niekoľko veľmi inteligentne vyzerajúcich mužov, ktorým som aj napísala. Ale napísala som aj zopár takým, ktorí na mňa zapôsobili hlavne profilom, no obrázkom už menej. Pri pozeraní jedného profilu mi na obrazovke vyskočilo okno s novou správou.

Peter954: Fú, takto ďaleko som to asi nedomyslel. Nečakal som, že sa niekto niekedy ozve na moje správy. Som tu od včera.

TerezaHav: 😀 Ja som tu asi už týždeň. Úprimne, práve som sa prihlásila preto, aby som zmazala svoj profil, pretože som sa začala trochu hanbiť.

Peter954: Vážne?

TerezaHav: Hej. Ale keď som si prečítala tvoju správu, tak som si to rozmyslela.

Nebola som si istá, či som to vôbec mala napísať, no na rozmýšľanie bolo neskoro. Stlačila som enter a ponechala správu internetovým vlnám.

Lily mi vyskočila na kolená a skúmavo sa zahľadela na obrazovku notebooku, na ktorej svietila konverzácia so mnou a s Petrom. Pohladila som ju po chrbte a ona jemne zapriadla.

„Čo myslíš?“ spýtala som sa jej, akoby mi mohla povedať svoj názor. Ona svojím mňaukaním niečo povedala, no nedokázala som vycítiť čo.

Nová správa.

Peter954: Tak to som teda poctený. Prečo si vlastne tu?

Zamyslela som sa, ako na jeho otázku odpovedať. Vedela som, že celá pravda by ho mohla odradiť. Ak by som napísala niečo v zmysle: „Psychologička mi poradila si niekoho nájsť, lebo inak by som sa mala presťahovať k svojmu otcovi a to by ma doviedlo k ďalšiemu sebapoškodzovaniu…“ tak by mi možno už nikdy viac neodpísal. A mňa by to mrzelo, pretože vyzeral a písal veľmi sympaticky.

Tak som tam sedela pred otvoreným notebookom a s Lily na kolenách. Ona sa labkami prichytila vo výstrihu môjho trička a vyčítavo na mňa pozrela.

„Nemôžem mu napísať presnú pravdu,“ povedala som jej.

Vytiahla som jej labku z výstrihu a ona sa rozbehla preč. Bolo pre mňa úplne bežné, že som sa s ňou rozprávala. Niekedy totiž zvieratá vedia načúvať viac ako ľudia a keď mám nejaké trápenie, tak sa Lily vždy vyrozprávam, i keď mi nerozumie. No to je v podstate výhoda, pretože aspoň nemusí oponovať, nemusí frfľať či nadávať mi za to, čo som zas pohnojila. A nemôže ma ohovárať. Alebo vlastne… možno áno. Ak by sa stretla s inými mačkami, tak ma môže poohovárať. Pri tej predstave som sa nahlas zasmiala.

Okej, ale vráťme sa k tomu, čo napíšem Petrovi, pomyslela som si. Položila som prsty na klávesnicu a napísala:

TerezaHav: Cítim sa veľmi osamelo. A povedala som si, že je čas skúsiť s tým niečo urobiť. A tak som tu. A… čo ty? 🙂

S obavami som stisla Enter. Nebola to ani lož, no ani celá pravda. Muselo mu to stačiť. Ako som tak čakala na jeho odpoveď, premkla ma zvedavosť. Čo napíše on? Prečo hľadá partnerku na zoznamke, keď je taký sympatický? Nebol to top model, ale bol pekný. Aspoň pre mňa. Myslela som si, že takýto chlap si nájde partnerku v realite ako každý iný. Navyše to, že píše vo svojom profile, že hľadá niekoho, kto by zaplnil jeho vnútornú prázdnotu, nemusí byť skutočne tak. Ľudia si do profilu napíšu kadečo, aby zaujali.

Najviac som neznášala, keď sa chlapi predvádzali so svojím telom. Nikdy som netvrdila, že sa mi nepáči, keď má chlap pekné, svalnaté telo, ale tam mi to jednoducho vadilo. Akoby si tým chceli niečo dokazovať. A to, čo ma vedelo najviac odradiť bolo, keď si niekto do profilu písal veľkosť svojho penisu. Ehm, ďakujem, neprosím.

Zatiaľ to však vyzeralo tak, že Peter taký nebude. Samozrejme, ešte som nemohla vedieť aký je. Mamina ma vždy učila: „Dôveruj, ale preveruj.“

A ja som sa tým za každú cenu riadila. Neraz sa mi to vyplatilo.

Zahľadela som sa na monitor a zbadala novú správu.

Peter954: Vlastne z podobného dôvodu. Ale prekvapuje ma, že si na tom podobne ako ja. Vyzeráš veľmi sympaticky.

TerezaHav: Práve som rozmýšľala nad tým istým. 😀 Obráťme list. Čím sa živíš?

Peter954: Nie je to nič extra. Som v jednej továrni. Kontrolujem výrobky. A ty? Som si istý, že máš určite zaujímavejšie povolanie. 😀

TerezaHav: No, ako sa to vezme. Som knihovníčka.

Peter954: Vážne? To je ale skvelé. V ktorom meste?

TerezaHav: V Skalici.

Peter954: To je super, ja bývam v Senici. Ale nie som rodák. Keď som mal desať, presťahovali sme sa sem z Martina.

TerezaHav: Aha. Ja som sa tu narodila, no moja mamina bola z Bratislavy.

Peter954: To je fajn. Aké knihy sú tvoje najobľúbenejšie?

Zvyšok večera sme si spolu písali. Nakoniec som úplne zabudla na to, že som sa pred časom chcela zo zoznamky odhlásiť. On bol veľmi slušný a milý. Písali sme si o knihách o hudbe, o kultúre a o prírode. Vraj má najradšej detektívky, pretože miluje to napätie pri riešení prípadov. A takisto zbožňuje severské krimi. Potešila som sa, pretože s tými detektívkami sme na tom boli podobne. Tiež som ich milovala.

Má rád populárnu hudbu, ktorá sa hrá v rádiách. To sme mali tiež podobné. Písali sme si aj o divadle. Spomenul jeden muzikál, na ktorom bol pred polrokom a povedal, že ak sa niekedy budeme chcieť stretnúť, rád by ma na ten muzikál vzal.

Ukázalo sa, že je veľmi inteligentný. Teda aspoň tak písal. Písanie s ním ma veľmi bavilo. Zabudla som na svoj život, zabudla som na nové rany na bruchu a aj na to, že som sa celý týždeň nemohla dozvoniť otcovi.

Bola som tam cez víkend, potom znovu a znovu. Nik neotváral, telefón nedvíhal. Mala som oňho veľký strach. Rozhodla som sa, že zavolám sestre, no akosi som to odkladala, pretože som ju až tak veľmi nemala rada. Bola staršia a tvárila sa, akoby zjedla všetku múdrosť sveta a správala sa ku mne ako keby som ja bola malé hlúpe dieťa.

Na to všetko som bola schopná pri Petrových správach zabudnúť. Vnímala som len jeho. Seriál, ktorý som nakoniec ani nepozerala, som vypla a pustila si cez YouTube hudbu. Mala som rada populárnu hudbu ako on, ale takisto som milovala inštrumentálne piesne. Hlavne klavírne. Naťukala som do vyhľadávača Yiruma a pustila si výber jeho najlepších skladieb.Pri tej nádhernej hudbe som si s ním písala až skoro do noci. Nakoniec sme sa rozlúčili s tým, že je dosť neskoro. Sľúbil, že sa ozve.
Odložila som notebook a došuchtala sa do postele. Zažala som malú lampičku na nočnom stolíku a prezliekla sa do pyžama. Vliezla som pod perinu a zhasla.

Zatvorila som oči a pokúsila sa zaspať.

V hlave mi však vírilo mnoho myšlienok. Rozmýšľala som nad tým, že Peter by možno mohol byť môj budúci partner. Po tejto myšlienke som sa zamračila a povedala si: „Ale veď sme si len dnes začali písať, prečo hneď myslím na takéto veci?“
Po chvíli sa mi však skutočne podarilo zaspať.