Bol pondelok. Po práci som sa znovu s nádejou vybrala k otcovmu bytu. Zazvonila som. A nik neotváral. Znovu a znovu som stláčala zvonček, no stále nik neotváral.
Mala som strach. Vytiahla som z kabelky mobil a našla v telefónnom zozname sestrino číslo. Nemala som na ňu absolútne náladu, ale už nebolo na výber.
Po niekoľkých zazvoneniach to zdvihla.
„Haló?“
„Ahoj, to som ja Tereza.“
„Čaues, čo potrebuješ?“
„Nevieš niečo o otcovi?“
„Náhodou viem.“
„Chvalabohu. Celý týždeň aj čosi sa mu neviem dozvoniť.“
„Sme doma. Len ti nechce otvoriť.“
„Prečo?“ nechápavo som prestúpila z jednej nohy na druhú.
„Vraj si sa naňho vykašľala a nechala ho tu samého, keď mal tú svoju smutnú chvíľku. A že si mu povedala, že ti nikdy nepomohol.“
„Ach Bože, toto je neustále!“ zvolala som až sa to na chodbe ozvalo znovu. „Nemôžeš mi otvoriť? Som predo dvermi.“
„Počkaj, spýtam sa ho.“
Po chvíli čakania sa ozvala znovu: „No, povedal, že na teba teraz nemá náladu. Počuj, neviem čo sa stalo, ale ak hovorí pravdu, tak by si sa mala zamyslieť nad tým, čo mu povieš. Vieš aký je.“
„Ja som sa naňho nevykašľala. Uložila som ho do postele a šla domov. A potom na druhý deň som sa mu už nemohla dozvoniť a ani dovolať. To on by sa nad sebou mohol trochu zamyslieť. Prečo si vlastne prišla?“
„Volal mi. Vraj ma strašne potreboval.“
„Ach,“ vzdychla som. „Dobre teda, ak mi nechcete otvoriť, idem domov.“
„OK. A nabudúce k nemu buď milšia.“
„Ja som mu nič neurobila. Ani som mu nič nepovedala. To on.“
Anna však zložila. Schovala som telefón znovu do kabelky a nahlas povedala: „Dokelu!“
Pomaly som schádzala po schodoch, keď sa za mnou otvorili dvere.
„Tereza?“ ozval sa ocov hlas.
Vybehla som späť a videla ho stáť vo dverách. Mal na sebe svoju typickú teplákovú súpravu, ktorú nosil doma a tváril sa vážne. Vyzeral inak, ako keď bol spitý. Teraz bol triezvy.
„Ahoj, oci,“ pozdravila som ho.
Za jeho chrbtom sa objavila nepokojná pekná tvárička mojej sestry. Odjakživa nám všetci hovorili, že si nie sme veľmi podobné. Aj povahy sme mali rozdielne. Ona bola o tri roky staršia odo mňa. Žila v Bratislave, kde aj študovala. Málokedy chodila sem k otcovi.
„Chcel som ti len povedať, že už sem nemusíš chodiť. Anička tu zostáva a bude so mnou. Narozdiel od teba ma má rada a chce sa o mňa postarať.“
„Ale…“ nevedela som uveriť vlastným ušiam. Uložila som ho do postele, pomohla mu, upratala mu byt, musela počúvať jeho narážky. A toto mala byť moja odmena? Nie že by som nejakú chcela, ale…
„Ale veď ja ťa mám rada. Veď som ti vždy pomáhala, bola pri tebe aj keď zomrela mamka. Ako môžeš povedať, že ťa nemám rada a nechcem sa o teba postarať?“
„Nepretvaruj sa. Choď, ži si svoj život a aspoň ťa nebudem už zaťažovať. Anička kvôli mne odišla zo školy.“
„Ako…?“ zostala som zaskočená.
„Ja som ti predsa nič neurobila, mám ťa rada, oco. Možno ty mňa nie, ale ja teba áno. Tak prestaň hovoriť takéto veci, prosím,“ povedala som a po líci mi stiekla slza. Anna sa tomu celému len prizerala. Zrejme verila tomu, čo jej otec povedal.
„Maj sa, Tereza,“ povedal vážne a zatvoril dvere.
„Ale oco!“ zavolala som naňho a zaklopala na dvere. Bolo to však márne. Už mi nik neotvoril. Vedela som, že oco si po každom takom opileckom dni vymýšľa na mňa hlúposti. Ale toto bolo na mňa priveľa.
Nemohla som tomu uveriť.
Zopár minút som tam stála pred zatvorenými dverami otcovho bytu ako obarená. Cítila som, že ma nemá rád, no toto mi ešte nikdy nepovedal. Vždy si zvykol vymýšľať, pretože alkohol mu vymyl mozog a hovoril, že naňho kašlem. Ale teraz ma to šokovalo.
Po chvíli som sa otočila a odišla. Cez mesto som šla so sklonenou hlavou, aby nik nevidel moje slzy. Bol krásny slnečný deň, ľudia sa prechádzali po meste a užívali si možno posledné letné teploty.
