AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 9. kapitola


Prešlo niekoľko týždňov. Život plynul. Chodila som do práce a snažila sa skontaktovať sa znovu s otcom. Nedarilo sa. S Petrom sme si písali takmer každý deň. Riešili sme spolu všetko možné i nemožné. A keď som bola v práci, každú chvíľu som kontrolovala mobil, či nenapísal.

Pri tom ma jedného dňa prichytila Majka. Sedela som za stolom a ona práve zakladala novinky do poličiek. Pri zvuku upozornenia na správu sa ku mne otočila.

„Stále kontroluješ ten mobil. Máš nejakú známosť?“ spýtala sa a prišla si po ďalšie knihy, ktoré boli na stole.

„Dalo by sa to tak povedať,“ povedala som s úsmevom.

„Pripadáš mi akási šťastnejšia, stále sa usmievaš a tak.“

To som si ani neuvedomovala. Bola pravda, že Peter mi zlepšoval náladu každou svojou správou. A na každú jeho správu som sa neskutočne tešila. O pár dní sa mal začať október a ja som v sebe začala pociťovať zvláštny pocit. Dlho som predtým nič také necítila.

Žeby som bola zamilovaná? Pýtala som sa samej seba. No nechcela som si to priznať. Poznali sme sa ani nie mesiac. A to len prostredníctvom riadkov. Ale cítila som, že medzi riadkami jeho správ, bolo veľa citov. Obyčajných – ako keď stretnete človeka, ktorý chápe to, čo iní nie. Ale ten pocit tam bol A to mi stačilo.

Posledný septembrový deň som sa rozhodla zavolať Tris, ktorú som už celkom dlho nevidela. V podstate odvtedy, čo sme boli spolu na vínku. Sedela som za stolom v knižnici a nahadzovala som zoznam nových kníh. Skôr než som stihla vziať svoj mobil do rúk, rozozvučalo sa z neho moje zvonenie. Mala som to klasické, predvolené zvonenie, ktoré máte, keď dostanete telefón prvýkrát do rúk. Aj keď som vedela, že by som si mohla dať na zvonenie piesne, ktoré mám rada, nechávala som to tak. Bolo to hlavne preto, lebo aj keď som sa vždy chystala si zvonenie zmeniť, napokon som na to zabudla a odložila to na inokedy. A tak sa to opakovalo azda tisíckrát. A tak som sa po čase rozhodla nechať to tak, ako to je.

Vzala som ho do rúk a zbadala na displeji meno kamarátky. Akoby mi Tris čítala myšlienky. Dokončila som posledný bod zoznamu, dala si to uložiť a napokon som zdvihla vyzváňajúci telefón. Vedela som, že Katarína to nemala rada, keď sme mali mobily na normálnom režime a vždy trvala na tom, aby sme si ich s Majkou dali na tichý.

„Áno?“ ozvala som sa.

„Ahojky, ako sa máš? Dlho sme sa nevideli. Chcem sa s tebou stretnúť. Máš niekedy čas?“ Vybafla na mňa hneď niekoľko viet za sebou. Rozprávala rýchlo a cítila som z nej rozrušenosť.

„Čauko, čo sa deje?“ spýtala som sa okamžite.

„Nechcem to preberať cez telefón,“ povedala trochu nervózne.

„Aha, v poriadku. Končím o piatej. Potom sa môžeme stretnúť v našej kaviarni.“

„Fájn, budem ťa čakať okolo pol šiestej,“ súhlasila s trochu predstieranou radosťou. Cítila som, že sa niečo deje. Už z jej hlasu.

„OK, tak sa vidíme, čau.“

„Pá,“ zložila.

Bola som zvedavá, čo sa s Tris deje. Väčšinou prekypovala energiou a bola večne veselá. Vždy som ju za to obdivovala. Celý čas až do piatej som bola ako na ihlách. Zároveň som bola zvedavá, čo sa s ňou deje a zároveň som sa s ňou chcela podeliť o vyvíjajúcu sa dobrú známosť s Petrom. A chcela som sa jej spýtať, či mu mám prezradiť o svojich problémoch.

Keď konečne odbilo päť hodín, pobalila som si svoje veci a zamávala Majke, ktorá práve robila niečo na počítači.

Rozhodla som sa, že pôjdem hneď do kaviarne. Ako poznám Tris, tak tam už aj tak bude sedieť okolo štvrť na šesť. Všade bola prvá. Mala som ju rada, aj keď si na mňa spomenula len raz za mesiac. A väčšinou to bolo preto, aby mi porozprávala, čo skvelé zažila, prípadne, aby sa posťažovala. Nikdy nezavolala len preto, aby sa dozvedela, ako sa mám. Aj keď sa vždy tvárila, že ju to zaujíma.

Otvorila som dvere do kaviarne a očami premerala celý priestor. Bolo tam asi päť ľudí. Trojčlenná rodinka pri jednom stole a starší pár pri druhom. Táto kaviareň bola moja najobľúbenejšia práve preto, lebo sem nechodievalo priveľa ľudí. Teda väčšinou. Vždy som si akýmsi záhadným spôsobom vedela vytipovať, kedy je najvhodnejší čas a kedy tan nebude veľa ľudí. Tris tu ešte nebola.

Posadila som sa k nášmu stolu a zahľadela sa von oknom na ľudí, ktorí sa náhlili jesennými ulicami. Zmrákalo sa a vyzeralo to, že čochvíľa zaprší. Poprosila som čašníka o karamelové latte, ako obvykle a on sa na mňa znovu jemne usmial. Chodila som sem už asi rok. A väčšinou som si objednávala práve karamelové latte, alebo biele víno.

O desať minút neskôr – keď už bolo pol aj päť – dobehla k stolu Tris. Mala akúsi strhanú tvár. Pod očami kruhy a nepokojný, nervózny výraz.

„Ahoj, Teri,“ pozdravila ma a vyzliekla si kabátik. Posadila sa na stoličku oproti mne.

„Ahoj,“ odpovedala som jej a zamiešala si kávu.

„Dobrý deň, čo vám prinesiem?“ spýtal sa čašník.

„Biele víno, poprosím.“ Čašník odišiel a ona si položila ruky na stôl.

„Tak, čo sa deje?“ spýtala som sa, lebo som to už dlhšie nevydržala.

„Akosi nám to začalo s sAdamom škrípať. Stále sa hádame a mám podozrenie, že niekoho má. Správa sa strašne odmerane, akoby sme spolu vôbec nič neprežili.“

„To ma mrzí,“ povedala som a zatvárila sa smutne. „Čo sa pokazilo?“

„Chce… chce mať deti.“

Nadvihla som obočie. Tris mala dvadsaťštyri ako ja. Bola silná karieristka a deti nechcela. Aspoň dovtedy. Jej priateľ – Adam – bol o nej o šesť rokov starší. Bolo to pochopiteľné, ale Tris deti skrátka vtedy nechcela. Chcela pracovať a popri tom študovať. Tak ako to dovtedy robila.

„Aha,“ prikývla som. Ponorila som slamku do svojho latte a napila sa. Nevedela som, čo jej na to povedať. Bola som na tom asi trochu podobne. Nechcela som mať deti. Alebo som si to aspoň nevedela predstaviť. Nevedela som, aká by som bola matka, keďže som mala problémy so sebapoškodzovaním a rôznymi depresívnymi stavmi.

„A vieš, ako to cítim ja. Je pre mňa dôležitá práca. Adama mám veľmi rada. Milujem ho, ale myslím, že na deti ešte nie som pripravená. Mám len dvadsaťštyri.“

„Chápem.“

„A on sa na mňa za to asi nahneval. A odvtedy sa hádame, pretože má samé ironické poznámky. Inokedy mi boli jeho sarkazmy veľmi sympatické, ale teraz… Štve ma s tým.“

„Uhm.“

„Neviem čo teraz. Nechcem, aby sa so mnou rozišiel.“

„Skúšala si mu to normálne vysvetliť? Sadnúť si s ním a v pokoji sa porozprávať?“ navrhla som a po očku pozorovala celkom sympatického muža, ktorý si práve sadol k stolu o kúsok od nás.

„Hej, ale on trvá na svojom. Vraj chce mať rodinu.“

„Tak neviem,“ pokrútila som hlavou.

„Ani ja,“ vzdychla si a veľkým dúškom sa napila zo svojho poháriku vína. „A čo ty? Čo máš nové? Aby to nebolo len o mne a o Adamovi.“

„Asi mám známosť,“ povedala som s úsmevom.

„To je skvelé! Ako sa volá?“

„Peter.“ Píšeme si už niekoľko týždňov. O chvíľu to bude mesiac.“

„Wow. A aký je?“

„Veľmi milý. Píšeme si o všetkom možnom. O živote, o vzťahoch, o literatúre, kultúre. Proste o všetkom. Akurát neviem, kedy mu mám povedať to o svojich problémoch. Nechcem to naňho len tak vybaliť, ale nechcem mu to ani tajiť.“

„Jasné, chápem. Podľa mňa by si mu to mala povedať. Ak by si to tajila a napríklad ste spolu začali chodiť, alebo čo, a zistil by to, tak by ťa omnoho viac bolelo, keby sa s tebou kvôli tomu rozišiel. Myslím. Keď mu to povieš teraz, tak aspoň uvidíš, ako sa zachová. A ak ťa odmietne, tak ti za to nestojí. Vieš, ak by si s ním začala chodiť a potom sa predviedol, tak by ťa to oveľa viac zranilo.“

„Myslíš?“

„Hej. Len mu to povedz. Počkaj, keď bude správny čas a budete blízko takejto téme a potom mu to napíš.“

„Dobre, skúsim to.“

Potom sme spolu začali kecať o všetkom možnom. Ona si dala ešte pár pohárikov vína a bola aspoň trochu veselšia, než keď prišla.

Po dvoch hodinách rozhovoru sme sa rozišli a ja som sa náhlila domov. Na mobile som si našla upozornenie na správu na zoznamke a tak som bola zvedavá, či písal Peter.

Zanechajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *