AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – prológ


Som Tereza.

Malá, tučná a s pehami na tvári. Ale i tak som vždy verila, že na svete existuje niekto, kto až tak nedbá na vzhľad. Hoci… často sa presviedčam práve o opaku. No snažím sa veriť, že sú svetlé výnimky.

Možno si myslíte, že som naivná.

A možno je to aj trochu pravda. Ale po rokoch sa aspoň trošičku pokúšam myslieť pozitívne a hľadať to svetlo.

Lenže to sa nedarí.

Mám dvadsať štyri rokov, pracujem v mestskej knižnici. Práca knihovníčky ma istým spôsobom baví – mám rada knihy. Ale aj tak bolo vždy mojím snom venovať sa nejakému umeniu. Odmalička som to považovala za svoj sen a doteraz ma to nepustilo. Najradšej by som mala svoj ateliér a maľovala od rána do večera a niekedy aj od večera do rána. Všade vôkol seba vnímam toľko inšpirácií. Áno, maľujem aj teraz, ale chcela by som tomu venovať všetok svoj čas. Aj keď viem, že uživiť sa ako umelec je v dnešnej dobe náročné.

Som Tereza a pokúšam sa prežívať.

Stále čakám.

Na lásku. Na nádej.

Na svetlo.

Zanechajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *