V (bez)nádeji

Ako som sa naučila zvládať epizódy depresie pred nasadením správnej liečby

V niekoľkých predchádzajúcich článkoch som spomínala, že moja diagnóza je recidivujúca depresia. Ak si to pamätáte, spočíva to v tom, že sa mi striedali epizódy depresie s epizódami celkom dobrej nálady. U mňa depresie trvali niekoľko týždňov, dakedy aj viac ako mesiac. Potom to vystriedala skvelá nálada, kedy som bola schopná žiť, plánovať, tešiť sa. Tieto epizódy boli kratšie.

V dnešnom článku sa ale budem venovať tomu, ako som cez tieto epizódy prechádzala, ešte keď som nemala nasadené tie správne antidepresíva.

Pretože počas toho som sa postupne naučila jednu dôležitú vec, bez ktorej dnes neviem fungovať.

A tá dôležitá vec?

V epizóde dobrej nálady ži, akoby po nej prišli už len depresívne epizódy. Naplno. A v epizóde depresie si opakuj jedno: nevzdám to. A ak myseľ nespolupracuje, niekam si nalep vetu, že to nevzdáš, že to skončí a bude zase dobre. Nalep to niekam, kde to budeš mať na očiach. Keď si to nechce uvedomiť myseľ, vždy sa na to pozri.

Počas toho obdobia som mala nad stolom „Dokážem to:“ V depresií som sa na to dívala veľmi často, keď som len tak sedela za stolom a bolo mi na nič. Myseľ bude protestovať, nebude tu vetu chcieť prijať. Ale oči ju uvidia. A oči sú oknom do duše. 🙂

A keď som mala dobrú náladu, vždy som si to snažila užívať. Jednoducho som žila, akoby už fakt nemala žiadna dobrá nálada prísť. Usmievala som sa, tancovala, spievala, tvorila, milovala. Robila som všetko, čo som chcela a čo ma tešilo.

Keď som cítila, že ma táto nálada opúšťa, pozrela som na nápis nad stolom a snažila sa veriť tomu až do chvíle, kým moju myseľ nezahalila tma.

Takto som prechádzala svojimi epizódami. Nebolo to však tak stále. Nevedela som to hneď od začiatku. Začala som sa to postupne učiť až vo chvíli, keď som sa začala trochu otvárať svetu a začala som sama chcieť niečo zmeniť.

Vtedy som sa snažila hľadať akékoľvek spôsoby, ako to zvládať. A úprimne neviem, ako som sa dopracovala práve k tomuto spôsobu. Zo začiatku som tomu sama neverila, že mi niečo také môže pomôcť. Pretože myseľ v depresii nespolupracovala. „Húdla“ si svoje, že už nevládze, že je všetko nanič, nič nemá zmysel. Ale oči videli: „Dokážem to.“ a možno ju nejako oklamali. 🙂

Potom som ale každú epizódu brala tak ako je a snažila sa len o to, aby som tento boj nevzdala. Aby som tým negatívnym prešla maximálne s odreninami, a užívala si to pozitívne.

Samozrejme, nejaký čas to trvalo než som prišla k tomu odhodlaniu niečo zmeniť a prejaviť snahu. Zhruba tak štyri roky. A počas tých štyroch rokov som sa dvakrát pokúsila o samovraždu. A potom počas cca troch rokov som sa toto učila až kým som sa nedostala do najsilnejšej epizódy depresie a lekárka mi zmenila lieky.

Odvtedy som prakticky bez depresií.

A ponechala som si súčasť mojich dobrých epizód. Aj dnes sa snažím žiť naplno, tvorím, milujem, snívam, žijem a smejem sa.

Myslím, že som sa to vedela naučiť aj vďaka tomu, že som začala vnímať to, že okolo seba mám správnych ľudí.

Takže môj odkaz: Keď máte depresiu, nevzdajte to. Bojujte. Aj keby to bolo len jedným hlúpym útržkom papiera, na ktorom to máte napísané. A keď depresiu nemáte, žite naplno. Akoby bol každý deň ten posledný, akoby ste už nikdy nemali byť šťastní.

Dá sa to!

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.