Ako som sa prestala nenávidieť a prešla k sebaláske

Pomaly sa dostávame v článkoch na tomto blogu k dôležitej veci. K sebaláske. Viem, že o tomto píše mnoho ľudí, že z toho robia niečo ako „trend“, pritom je to skôr niečo, čo by mal mať každý z nás. Niektorí kvôli takémuto trendu vnímajú „selflove“ ako dookola omieľanú vec, ktorá je všade na sociálnych sieťach. Nuž a je jednoduché použiť pod fotkou na Instagrame hashtag selflove.

Často takýto hashtag v spojitosti s nejakým príbehom o predchádzajúcich problémoch, vídam pod fotkou ženy, ktorá sa nikdy nemala za čo nenávidieť, má krásnu postavu, peknú tvár, úsmev, zdravé vlasy… Isteže nemôžeme vedieť, aké komplexy v skutočnosti môže mať. Len ja si vždy poviem: „Veď vyzerá krásne, z čoho mohla mať komplexy?“ Ale to je okej, pretože každý máme nejaký ideál krásy. Samozrejme všetci vieme, že dôležitejšie je to, čo máme v duši, ale dnešný materialistický svet dáva vzhľad na prvé miesto.

A tu sa dostávame k tomu, ako vzniká sebanenávisť.

Ja som sa prestala nenávidieť tak pred dvomi-tromi rokmi. A samozrejme som sa o sebalásku snažila veľmi dlho. Nenávidela som sa kvôli svojej váhe, kvôli jazvám, občas bývali chvíle, keď som sa neznášala aj kvôli hendikepu. Neznášala som sa na seba čo i len pozrieť. Často som vnímala ostatných ľudí a porovnávala samu seba s nimi. Alebo som sa často zaoberala tým, čo si o mne ľudia myslia.

V tom, aby som sa prestala nenávidieť mi pomohla psychologička. Dlho sme to preberali a ja som nad tým uvažovala čoraz viac a snažila som sa na sebe hľadať niečo, čo mám rada.

Dlho to však bolo ako na horskej dráhe. Chvíľu som sa dokázala na seba pozrieť a povedať si, že sa mám rada, no potom moje sebavedomie opäť kleslo a neznášala som sa.

Potom som si kúpila jednu knižku. Volá sa Som idealista – určite ju poznáte aj zo sociálnych sietí. Myslela som si, že to bude len obyčajná kniha citátov, ale nie je.

Ten citát, ktorý ma zmenil vám sem dám, ale najprv k tomu ešte musím niečo dodať. Ten citát mi najviac pomohol zistiť, že nesmiem čakať na to, kým ma urobí niekto šťastnou, ale musím si svoje šťastie budovať sama. Sama sa robiť šťastnou. To som dovtedy nevedela. Vždy som dávala za prioritu nájsť si niekoho, aby som bola šťastná a milovaná. To sa týmto citátom zmenilo. Vracala som sa k nemu niekoľkokrát a kolovalo mi to v hlave až keď som pochopila, že to je skutočne pravda.

A potom mi vlastne došlo aj to ostatné. Nemôžem čakať kým mi niekto povie, že som pekná a vybuduje mi nejakú sebalásku. Musím to urobiť sama. Pretože sebaláska ma dovedie k šťastiu a to šťastie spočíva len v mojich rukách.

Tak som si čoraz viac začala všímať samu seba. Zistila som, že mám vlastne rada svoju farbu očí. A že to škúlenie mi nevadí. Možno sa to niektorým ľuďom nepáči, ale mne to nevadí. Takisto som zistila, že mám rada svoj úsmev, nevadia mi bradavičky na krku, nevadia mi detské ruky, znamienka a… vlastne aj to, že mi nevadí, ako vyzerám celkovo. Sústredila som sa na to, ako sa cítim vo svojom tele. A ja som sa v ňom cítila dobre (aj sa cítim). Iste, nájde sa pár vecí, ktoré by som chcela zmeniť, no nemôžem. Ale prijala som ich. Lebo presne to som ja.

A tak som sa dostala k tým jazvám. Dovtedy som sa ešte snažila ich nejako maskovať – aspoň čo sa týkalo pobytu vonku. Potom som nad tým rozmýšľala a uvedomila som si jednu vec: Tie jazvy predstavujú môj príbeh. Boj, ktorý som vyhrala. Nemám dôvod ich nenávidieť a hanbiť sa za ne.

Takže dnes ich neskrývam. Pokojne nosím krátke rukávy, tielka…

A keď som aj pomyslela na to, čo si ľudia asi o mne myslia, vždy som si povedala: „Keď sa im nepáči, nech sa nedívajú.“

Tento postoj mám dodnes.

A… mám sa rada taká aká som.

Vtedy sa vlastne zmenil aj môj štýl obliekania. Začala som zbožňovať farby a začala som ožívať. Doslova.

Teraz som šťastnejšia. Pretože som sa prestala nenávidieť. Prijala som sa taká, aká som. Našla som samu seba.