V (bez)nádeji

Ako vníma depresiu rodina – rozhovor s mamkou

Venovala som sa tomu, ako vnímajú depresiu ľudia okolo nás a aj mýtom, ktoré sú rozšírené. Dnes to vezmem trochu z iného súdka. Pretože je tu ešte jedna kapitola: to, ako depresiu vníma naša rodina. Preto som sa spojila s mamkou a spýtala sa jej na pár otázok, čo sa týka mojich depresií. Ona na moje otázky rada odpovedala, za čo jej veľmi pekne ďakujem. Takže najprv tu mám rozhovor pozostávajúci z pár otázok. No a po ňom sa k tomu vyjadrím aj ja.

Takže moja prvá otázka: Kedy si si uvedomila, že už to nie sú len výkyvy nálad, ale ide o depresie a sebapoškodzovanie?

„Asi vtedy, keď som zistila, že sa režeš. A k tomu som prišla vďaka počúvaniu rádia. Bola tam beseda s nejakým psychológom, alebo psychologičkou a hovorili tam práve o sebapoškodzovaní. A tak som si spojila súvislosti s tým, že nosíš potítka a tak.“

Áno, a potom som sa ti s tým zverila. Poďme ďalej: Vedela si rozoznať, kedy som v depresii, keďže v mojom prípade šlo o epizódy depresie?

„Áno. Pôsobila si úplne bez života. Ako chodiaca mŕtvola. Keď si nebola v depresii, pôsobila si viac-menej v pohode.“

To sedí. Hľadala si si aj nejaké informácie ohľadom týchto problémov?

„Áno, najviac o sebapoškodzovaní. Chcela som to najprv riešiť sama s tebou, rozprávať sa o tom.“

Čo si cítila, keď som bola v depresiách?

„Bolesť u srdca a bezmocnosť.“

Ako moje depresie podľa teba vnímal zvyšok rodiny?

„Trápilo ich to, ale zároveň to nebrali úplne vážne ako chorobu. Mysleli si, že z toho jednoducho vyrastieš, že to je len puberta.“

To býva časté, že to ľudia neberú ako chorobu. Iste bolo pre teba bolestivé vidieť ma po pokuse o samovraždu v nemocnici na infúziách. Čo si ale okrem toho vtedy cítila?

„Samozrejme ma to trápilo, bola som smutná. Ale zároveň som cítila niečo pozitívne. Videla som nádej na zmenu, začala som veriť, že sa všetko zmení a bude už len dobre. Možno aj vďaka tomu, že si už bola v starostlivosti psychiatrov.“

Veľa sa toho ale nezmenilo. Ďalšia otázka: Ja osobne tvrdím, že si mi v ťažkých časoch dosť pomohla. Ako to vnímaš ty? Bola podľa teba tvoja pomoc dostačujúca?

„Myslím, že nie. Ak by som vtedy mohla, vymenila by som všetky tvoje negatívne myšlienky a všetko, čo ťa trápilo za to pozitívne.“

Pomáhala si mi už len tým, že si stále pri mne bola a snažila sa ma vždy utíšiť, keď som plakala. Ako si sa napokon cítila, keď si videla, že sa po zmene antidepresív začínam meniť aj ja, začínam myslieť pozitívne a som šťastná?

„Bola som veľmi šťastná. Úplne som cítila radosť pri srdci.“

To verím. Myslíš, že ak by nepomohli antidepresíva, vedela by som sa tak zmeniť?

„Určite áno, len by to dlhšie trvalo. Bojovala by si s tým dlhšie.“

Ďakujem ti, mami, za odpovede. Ja k tomu môžem teda napísať len to, že sa mi snažila pomôcť nie len mamka, ale aj ocko. Po incidente, ktorý sa udial na „prestížnej škole“, chcel pre mňa urobiť podstatný krok – zmeniť prostredie a presťahovať sa späť do Brezna.

A to si neskutočne vážim. A aj to, čo pre mňa robila mamka. Hoci ona má pocit, že to nebolo dosť, ja cítim, že bolo, pretože keď som mala záchvaty plaču, bola pri mne a utešovala ma. Vždy mi verila, že všetko zvládnem a snažila sa ma inšpirovať k pozitívnemu mysleniu.

Rodina je pri boji s depresiou veľmi dôležitá. Pretože potrebujeme oporu. Potrebujeme cítiť, že pri nás niekto je, aj keď máme pocit, že sme na všetko sami. Ak rodina v tomto zlyhá, býva to často ešte horšie. Potom treba tiež priateľov, ktorí sa snažia nám pomôcť a dať najavo, že sú tu pre nás.

A nedá mi nespomenúť ešte jednu vec. Ja osobne som veľmi dlho cítila veľmi veľkú vinu za to, čo som spôsobila. Že som mamke ublížila. Že sa kvôli mne trápila. Nie len ona, samozrejme. Veľmi dlho som sa obviňovala.

Aj keď som vedela, že mamka mi už dávno odpustila, ja som si odpustiť nevedela.

Dodnes neviem, či som si na sto percent odpustila, ale už aspoň necítim tak veľký pocit viny. Teraz som skôr viac vďačná za to, že som to všetko zvládla. A snažím sa vnímať len tento pocit.

Tento článok a rozhovor som sa rozhodla spraviť preto, aby ste videli, že mať depresiu nie je len problém jedného človeka. Je to problém aj najbližších, ktorým nie sme ukradnutí a ktorí sa nám snažia pomôcť. My si nevieme povedať, aby to prestalo, aby sme boli zdraví. Ale veľmi podstatné je, aby boli pri nás ľudia, ktorí to s nami nevzdajú. Keď máme pri sebe takýchto ľudí, máme to najdôležitejšie. Je to o tých ľuďoch. Či sú ochotní stáť pri nás a byť tu aj keď sme na dne, alebo či to vzdajú…

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.