Bežný deň v mojom živote – bez únavy to nejde #BloggerChallenge

Nemyslím si, že mám extra zaujímavý život. Ale áno, točím na YouTube vlogy. Ale nie preto, že by som zažívala každý deň nejaké extrémne dobrodružstvá. Točím ich preto, lebo chcem ukázať, aké je žiť so zrakovým hendikepom. Myslím, že v mnohých videách to je dosť vidno. A najnovšie odhaľujem aj realitu panických záchvatov. Dnešný deň ale nenatočím, len vám opíšem, aké sú moje bežné dni.

Vstávam okolo siedmej-ôsmej ráno.

Ja som ranné vtáča. Nemám problém vstať aj skôr. Niekedy bývam dokonca hore už od štvrtej. Jednoducho sa zobudím, mám „oči ako trnky“ a ďalej neviem zaspať. Niekedy si pospím dlhšie, ale väčšinou vstanem skôr, pretože mám pocit, že tak viac vecí stihnem. Najlepšie sa mi totiž pracuje doobedu. Poobede je moje sústredenie strašné a som už unavená. Pravdepodobne to majú na svedomí lieky.

Ráno sa hneď oblečiem, vybehnem s Lakym na prechádzku. Nechám ho, nech v kľude vykoná svoju potrebu a potom sa vrátime domov. Nasypem mu granulky, alebo mu dám mäso z kapsičiek pre psov, pozriem či má v miske vodu. A potom mu niekedy dám aj niečo sladké – psie piškóty, alebo iné dobroty, ktoré mu kupujeme.

Potom si väčšinou spravím kávu, nejaké tie raňajky (ale niekedy neraňajkujem, keď nemám chuť), dám si lieky, ktoré beriem a s kávou sa odoberiem do svojej izby.

Záleží to od nálady a miery únavy.

Keď vypijem kávu, mám dve možnosti. Ísť sa venovať nejakej tvorivej činnosti, alebo len oddychovať. Vždy to závisí od môjho aktuálneho stavu. Sú totiž dni, keď som neskutočne unavená a mám depresiu. Vtedy väčšinou oddychujem. Keď som v pohode, tvorím. A ešte tvorím vtedy, keď mám úzkosť. Pomáha mi to uvoľniť sa. Samozrejme predtým si vždy zapíšem veci do bullet journalu – náladu, spánok, predošlý deň atď. Takto trávim čas až do obeda.

Druhá káva, obed a oddych.

Na obed si dám druhú kávu s mamkou, naobedujeme sa a vždy si idem oddýchnuť, pretože ako som už spomenula, bývam často unavená. To si väčšinou ľahnem, chvíľu som na TikToku, pozriem si seriál, čítam knihu a tak. Niekedy si aj pospím.

Niekedy sa ešte potom vrátim k tvoreniu. Keď mám chuť, vrátim sa k tomu a čas mi utečie rýchlejšie.

Večer.

Večer si zvyknem urobiť čaj, navečerať sa a opäť už len „chillujem“ v posteli, pretože v tom čase, keď už je tma, som nepoužiteľná. Nikdy som nevedela pochopiť ľudí, ktorí dokážu pracovať v noci. Ja musím pracovať hlavne doobedu. Potom už to za veľa nestojí. Ale ak mám chuť, tak vtedy je to iné. To sa k práci vrátim aj neskôr.

Spať chodím okolo deviatej. Viem, je to strašne skoro. Ale akonáhle cca o ôsmej večer zapijem lieky, o deviatej som v ríši snov. Niekedy chcem byť hore dlhšie, takže si lieky vezmem neskôr, ale väčšinou zaspávam o deviatej.

A také bývajú moje dni. Úplne obyčajné. A je fakt, že sú dosť podrobené liekom – čiže antidepresívam a antipsychotikám – tie ma utlmujú a potom je to moje fungovanie trošku obmedzené. Ale i tak sa snažím robiť to čo ma baví.

Podotýkam ešte, že niekedy nie som schopná urobiť si ani tú kávu, ani raňajky, proste vôbec nič. Stáva sa to, keď mám depresívne epizódy. A v takých dňoch som na seba hrdá čo i len za to, že som sa obliekla a dokázala vyvenčiť Lakyho, pretože ráno ho okrem mňa väčšinou nemá kto venčiť. A aj taká hlúposť je pre mňa v tých dňoch najväčší úspech.

Podobné články napísali aj Kája a Mark Reed. Určite ich poteší, keď ich navštívite.