Bod nula

Skoro tri mesiace mi trvalo, kým som sa rozhodla sem niečo napísať. A mala som chuť zmeniť to už veľakrát, ale nikdy som sa k tomu reálne nedostala. Rozhodne od tohto článku neočakávajte extra veľký prínos, opäť to bude ventilovanie mojich pocitov. A, úprimne, za tie tri mesiace sa toho nakopilo toľko, že neviem kde začať. Ale asi pekne po poriadku.

Po tom extrémne pozitívnom a motivujúcom článku som vo februári opäť upadla do depresie. Morila som sa s tým celý február a ešte vyše polovice marca. Bola to sila, nebudem klamať. Ale nejako som to prežila s tým, že stav, ktorý mám teraz, nie je depresia, takže asi dobre, nie? Aj vďaka mizernej hygiene počas depresie som začiatkom marca opuchla, pretože ma trápil zub. Našťastie sa to dalo do poriadku. V marci som mala besedu. Ešte pred koronou som mala ísť robiť besedu o knihách pre deviatakov do jednej základnej školy v Skalici, ale vyšlo to až teraz. Bol to príjemný zážitok a užila som si to.

Po prekonaní depresie som zostala na akomsi bode nula. Úplne som sa zasekla v živote. Dodnes sa trochu trápim s tým, že neviem čo ďalej. Vždy predtým som bola ten cieľavedomý človek. V škole zvládnuť maturity, po škole vydávať knižky, potom maľovať a neviem čo. Teraz som úplne bez cieľa. Totálne, totálne stratená. Neschopná písať, neschopná maľovať. Zrejme je to signál, že sa mám niekam posunúť. Ale kam sa môžem posunúť?

S týmto tlakom fungujem už nejaký čas. K tomu sa pridali obavy, pocity, ktoré mám už dlho a chuť kričať z plných pľúc aj napriek tomu, že navonok som okej. Pridali sa ďalšie problémy, množstvo práce, pocit, že nestojím za nič, že som neschopná, obavy, obvinenia a tak ďalej.

Už týždne to všetko vo mne vrie ako v tlakáči a iba rozmýšľam kedy to vybuchne. Zo všetkých síl sa s tým snažím bojovať sama, pretože nemienim svojimi problémami obťažovať ostatných. Hoci už som napriek tomu požiadala mamku o to, aby bola teraz viac so mnou, pretože toho je na mňa veľa a ja neviem, či to zvládnem. Opäť prišli častejšie záchvaty (o mnohých viem len ja), teraz som k tomu ešte ochorela a v sobotu v noci sa prebudila s neskutočnou zimnicou. Nuž, keď je v keli psychika, tak za ňou ide aj fyzické zdravie.

Haha, nechcela som sa nikomu sťažovať a otravovať a teraz to píšem sem. Sľúbte mi, že keď to dočítate, nebudete sa tým ďalej zaoberať, verím, že toho máte takisto veľa. Kto nie?

Potrebovala som však trochu ventil. Dusím toho v sebe kopec a už dosť dlho. Začala som teraz viac písať básničky, pretože opäť sa potvrdilo, že to je skvelá terapia. Na chvíľku. Posledné dni som trošku pokojnejšia, zrejme preto lebo sa sústredím na to, aby som sa uzdravila. Musela som kvôli tomu zrušiť EMG vyšetrenie na posúdenie operácie karpálneho tunela a aj sedenie u psychologičky, takže sa z toho veľmi neteším, pretože som chcela vypadnúť (nevadí, že minulý týždeň som tri dni strávila mimo domu). Celý týždeň sa liečim (zrušila som aj prácu aby som sa fakt dala dokopy). A práca je momentálne dosť veľký tlak (nepopieram, že na seba netlačím aj ja), je toho veľa. Mala som ale zaujímavé školenie.

Takže teraz som na bode nula. Stratená v živote. Plná rôznych pocitov. Je toho na mňa fakticky dosť veľa a netuším, dokedy to ešte vydržím, ale aj napriek tomu, že to asi nie je správne, tak sa snažím potláčať to, pretože mám tu teraz ľudí, ktorí ma potrebujú a chcem pri nich stáť, byť nápomocná. Takže: prehltnúť, a opäť byť bútľavou vŕbou. Ak je to niečo, čo môže tomu druhému pomôcť, keď budem bútľavou vŕbou, tak to potlačím. A možno mi to pomôže na chvíľu nemyslieť na moje nervy.

Asi tento článok nedával ani veľmi zmysel, ale na chvíľku som to potrebovala napísať. A ak sa cítite podobne, tak sa poďme spojiť a možno nám bude spolu lepšie. 🙂 Je to zvláštne obdobie. A aj napriek tomu, že som vlastne čiastočne v pohode, bola by som rada, keby už skončilo a môj život mal opäť nejaký smer. Pretože teraz je to len práca, nervy, práca a zasa nervy. A nočné mory. A záchvaty (niekedy maličké, niekedy väčšie).

Nuž, hlavu hore, slnko svieti, bude lepšie!

(Už aby to bolo. :D)