Nakoniec sme si spolu začali písať takmer každý deň. On vždy čakal, kým prídem z práce a potom mi napísal. Bol celkom milý, len čo je pravda, no tentokrát som sa snažila byť opatrnejšia a nepodľahnúť jeho milým slovám. Písali sme si o rôznych veciach. O filmoch a seriáloch o hudbe. Jednoducho také tie klasické veci, o ktorých sa ľudia rozprávajú, keď sa spoznajú. On písal o svojej práci, ja o maľovaní. A rozumeli sme si. Až na tú jeho gramatiku.. Po dvoch týždňoch mi začal vypisovať, že ma miluje. Ja som však zostávala triezva. Neustále som mu odpisovala, že sa poriadne nepoznáme, ani sme sa nestretli a nechápem, ako…
-
-
AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 31. kapitola
V lete som to celé nezvládla a znovu zablúdila na stránku zoznamky. Akurát som sa rozhodla skúsiť inú – ktorá bola však na podobnom princípe ako tá predtým. Avšak teraz som do toho nevstupovala so žiadnym očakávaním ako na začiatku. Vedela som, že na zoznamke človek ťažko nájde to, čo hľadá. Je tam mnoho ľudí. Mnoho pofidérnych existencií. Áno, nachádzali sa tam aj ľudia, s ktorými sa dalo celkom príjemne písať a zoznámiť, no to bolo len malé percento z toho celého počtu. No niečo ma lákalo to skúsiť znovu. Opäť som na stránkach vyplnila svoj profil a bola zvedavá, čo sa stane. Medzitým, čo môj profil s vyplneným dotazníkom…
-
AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 30. kapitola
Osamelosť ma veru neopúšťala. Mnohí by sa možno čudujete, ako je to vôbec možné. Veď som mala pri sebe sestru a aj otca, s ktorými sa môj vzťah zlepšil. No moja osamelosť bola iná. Túžila po tej druhej polovičke. Nechcela som zostať sama. Znovu. Vedela som, že keď sa znovu zamilujem, môže mi to priniesť aj bolesť, ktorú bude moja rozbitá, polámaná, porcelánová duša, ťažšie znášať. Ale tá osamelosť mi brala dych. Maľovala som ako o život. Prišla som z práce a začala maľovať Maľovala som celý večer. Anna s nadšením varila a hoci som sa jej azda miliónkrát pýtala, či jej nemám s niečím pomôcť, len pokrútila hlavou a…
-
AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 29. kapitola
Čas nenávratne plynul. Ja som opäť pracovala v knižnici ako pred PN-kou a pomaly som sa dostávala z toho všetkého, čo sa stalo. Pripúšťam, že niekomu to môže pripadať nezmyselné, ale mňa to všetko hlboko zasiahlo. Istým spôsobom bola moja depresia spôsobená vonkajším vplyvom, ale aj keď som bola s Martinom tú chvíľu zadobre, depresia tam bola stále. Bol koniec apríla. Vonku bolo krásne teplo a ja som opäť začala nosiť svoju obľúbenú bielu košeľu. Váha išla opäť hore, čo ma znepokojovalo a hnevalo. Na Facebooku som si založila stránku pre svoje obrazy. Hodiny som rozmýšľala nad jej názvom. Nakoniec som skončila u CrowART. Keďže sa volám Havranová a havran…
-
AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 28. kapitola
Po troch týždňoch, tak ako som si myslela, ma pustili domov. Prišla po mňa sestra aj s otcom a obaja vyzerali veľmi radi, že ma vidia. Najmä preto, že ma vidia chodiť po vlastných a že sa viem usmiať a niečo povedať. Oco aj s Annou ma objali a šli sme domov. K terapeutke som začala chodiť raz za týždeň. Cítila som sa omnoho lepšie, no stále ma mátala prázdnota a osamelosť, ktoré nastali po odchode človeka, ktorého som milovala. Možno bol fakt, že som sa zamilovala rýchlo a priskoro, no keď vás ten druhý ohúri (predstieranými) úžasnými vlastnosťami, tak sa nedá nezamilovať. Jedného dňa, keď som sedela oproti mojej…
-
AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 27. kapitola
Môj stav sa každým dňom zhoršoval. Napokon som nemohla ani rozprávať. Otec s Annou sa u mňa striedali a dávali na mňa pozor. Snažili sa so mnou rozprávať, no márne. Padala som priamou cestou na dno. Po týždni neustáleho mlčania a ležania si sestra s otcom povedali dosť. Anna sa ma pýtala, kde nájde číslo na moju psychiatričku. Ukázala som na mobil, ktorý ležal na písacom stole oproti posteli. Už niekoľko týždňov som naň nepozrela. Nezaujímalo ma, či ľudia lajkujú moje výtvory na Facebooku. Nezaujímalo ma, či mi zavolá, alebo napíše Tris. Bolo mi to úplne jedno. Jediné čo som chcela, bolo umrieť. A tak sestra zavolala mojej lekárke a…
-
AKO SOM HĽADALA ŠTASTIE – 26. kapitola
Dni plynuli. Lienky nezaberali. Avšak v jeden deň sa mi zdalo, že mi je lepšie. Dokázala som sa osprchovať. Keď prišiel Martin, túlili sme sa k sebe. Ležali sme na mojej posteli a bozkávali sa. „Som rád, že ti je aspoň trochu lepšie,“ povedal po záplave jeho bozkov. Vďačne som ho objala. A bozkávali sme sa ďalej. No Martin si zrejme myslel, že je všetko v poriadku, hoci ja som cítila, že nie je. Opäť ma začal hladiť po celkom tele a vyzliekol mi tričko. Keď zbadal moje jazvy na zápästiach a bruchu, zarazil sa. Zľakla som sa a vytrhla mu tričko z rúk a opäť sa obliekla. „Prepáč, nečakal…
-
AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 25. kapitola
Prešlo pár dní. Moja nálada klesala pod bod mrazu. Cítila som sa depresívne. Z postele som dokázala vyliezť len keď som potrebovala ísť na záchod. Anna sa ma snažila prehovoriť, aby som vstala a začala niečo robiť, aby som zahnala čierne myšlienky. No nemohla som. Všetky veci na maľovanie som mala doma a nechcela som cez polku mesta ťahať stojan s plátnom a tým ostatným. Bolo mi skutočne zle. Prejedala som sa a to mi na nálade už vôbec nepridalo, pretože čím viac som toho zjedla, tým viac som sa nenávidela. Zatiaľ čo otec sa pomaly zotavoval, ja som padala. Z posledných síl som preložila sedenie u psychologičky na skorší…
-
AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 24. kapitola
Pred dverami do otcovho bytu som si utrela slzy a vošla dnu. Zo spálne sa ozývalo hlasné chrápanie a v kuchyni voňal čaj. Kuchyňa bola oproti predsieni, takže keď ste vošli do dverí, ten, čo sedel za stolom naľavo vás ľahko mohol zbadať. Zavrela som za sebou dvere a vyzula si čižmy. Posmrkovala som a za chrbtom sa mi zrazu ozval sestrin hlas. „Čo sa stalo?“ spýtala sa. Od ľaku som sa k nej otočila a zbadala ju ako stojí vo dverách kuchyne. Dobre som jej nevidela do tváre, pretože v predsieni bola tma a v kuchyni sa svietilo a tak som videla len jej siluetu. Najprv som sa rozhodla,…
-
AKO SOM HĽADALA ŠŤASTIE – 23. kapitola
Keď otca pustili, bol dosť slabý a malátny. Obe sme poňho prišli. Chceli sme mu zavolať sanitku, no pred nemocnicou Anna stretla svojho známeho, ktorý mal auto a ponúkol sa, že nás odvezie domov. Našťastie jeho mozgová príhoda bola slabšia, takže nemal žiadne trvalé následky. Ďakovala som za to Bohu. Nakoniec, keď sme prišli do bytu a on si šiel hneď ľahnúť, nám povedal: „Sľubujem vám, že už nebudem piť.“ A my sme sa modlili, aby ten sľub dodržal. Obe sme sa oňho starali. Celý január sme boli s ním. Ja som do svojho bytu zašla len občas skontrolovať poštu a vziať si nejaké veci. Ešte pred tým, než ho…