Nakoniec sme si spolu začali písať takmer každý deň. On vždy čakal, kým prídem z práce a potom mi napísal. Bol celkom milý, len čo je pravda, no tentokrát som sa snažila byť opatrnejšia a nepodľahnúť jeho milým slovám. Písali sme si o rôznych veciach. O filmoch a seriáloch o hudbe. Jednoducho také tie klasické veci, o ktorých sa ľudia rozprávajú, keď sa spoznajú. On písal o svojej práci, ja o maľovaní. A rozumeli sme si. Až na tú jeho gramatiku.. Po dvoch týždňoch mi začal vypisovať, že ma miluje. Ja som však zostávala triezva. Neustále som mu odpisovala, že sa poriadne nepoznáme, ani sme sa nestretli a nechápem, ako…

V lete som to celé nezvládla a znovu zablúdila na stránku zoznamky. Akurát som sa rozhodla skúsiť inú – ktorá bola však na podobnom princípe ako tá predtým. Avšak teraz som do toho nevstupovala so žiadnym očakávaním ako na začiatku. Vedela som, že na zoznamke človek ťažko nájde to, čo hľadá. Je tam mnoho ľudí. Mnoho pofidérnych existencií. Áno, nachádzali sa tam aj ľudia, s ktorými sa dalo celkom príjemne písať a zoznámiť, no to bolo len malé percento z toho celého počtu. No niečo ma lákalo to skúsiť znovu. Opäť som na stránkach vyplnila svoj profil a bola zvedavá, čo sa stane. Medzitým, čo môj profil s vyplneným dotazníkom…

Osamelosť ma veru neopúšťala. Mnohí by sa možno čudujete, ako je to vôbec možné. Veď som mala pri sebe sestru a aj otca, s ktorými sa môj vzťah zlepšil. No moja osamelosť bola iná. Túžila po tej druhej polovičke. Nechcela som zostať sama. Znovu. Vedela som, že keď sa znovu zamilujem, môže mi to priniesť aj bolesť, ktorú bude moja rozbitá, polámaná, porcelánová duša, ťažšie znášať. Ale tá osamelosť mi brala dych. Maľovala som ako o život. Prišla som z práce a začala maľovať Maľovala som celý večer. Anna s nadšením varila a hoci som sa jej azda miliónkrát pýtala, či jej nemám s niečím pomôcť, len pokrútila hlavou a…

Čas nenávratne plynul. Ja som opäť pracovala v knižnici ako pred PN-kou a pomaly som sa dostávala z toho všetkého, čo sa stalo. Pripúšťam, že niekomu to môže pripadať nezmyselné, ale mňa to všetko hlboko zasiahlo. Istým spôsobom bola moja depresia spôsobená vonkajším vplyvom, ale aj keď som bola s Martinom tú chvíľu zadobre, depresia tam bola stále. Bol koniec apríla. Vonku bolo krásne teplo a ja som opäť začala nosiť svoju obľúbenú bielu košeľu. Váha išla opäť hore, čo ma znepokojovalo a hnevalo. Na Facebooku som si založila stránku pre svoje obrazy. Hodiny som rozmýšľala nad jej názvom. Nakoniec som skončila u CrowART. Keďže sa volám Havranová a havran…

Môj stav sa každým dňom zhoršoval. Napokon som nemohla ani rozprávať. Otec s Annou sa u mňa striedali a dávali na mňa pozor. Snažili sa so mnou rozprávať, no márne. Padala som priamou cestou na dno. Po týždni neustáleho mlčania a ležania si sestra s otcom povedali dosť. Anna sa ma pýtala, kde nájde číslo na moju psychiatričku. Ukázala som na mobil, ktorý ležal na písacom stole oproti posteli. Už niekoľko týždňov som naň nepozrela. Nezaujímalo ma, či ľudia lajkujú moje výtvory na Facebooku. Nezaujímalo ma, či mi zavolá, alebo napíše Tris. Bolo mi to úplne jedno. Jediné čo som chcela, bolo umrieť. A tak sestra zavolala mojej lekárke a…

Prešlo pár dní. Moja nálada klesala pod bod mrazu. Cítila som sa depresívne. Z postele som dokázala vyliezť len keď som potrebovala ísť na záchod. Anna sa ma snažila prehovoriť, aby som vstala a začala niečo robiť, aby som zahnala čierne myšlienky. No nemohla som. Všetky veci na maľovanie som mala doma a nechcela som cez polku mesta ťahať stojan s plátnom a tým ostatným. Bolo mi skutočne zle. Prejedala som sa a to mi na nálade už vôbec nepridalo, pretože čím viac som toho zjedla, tým viac som sa nenávidela. Zatiaľ čo otec sa pomaly zotavoval, ja som padala. Z posledných síl som preložila sedenie u psychologičky na skorší…