Od toho dňa sme sa spolu v kaviarni stále rozprávali. Nevedeli sme prestať. Aj s Martinom sa dobre komunikovalo, no po chvíli sme sa zastavili a zvažovali, akú tému ďalej rozobrať.No s Teom to šlo oveľa lepšie. Ja som síce až tak komunikatívna nebola, no jeho reakcie a úsmevy ma lákali sa s ním rozprávať a nedovoliť, aby nás zasiahla chvíľa trápneho mlčania. A to sa ani nestalo. Po pár takých spontánnych stretnutiach v kaviarni, keď mi on doniesol voňavú kávu, sme si vymenili aj telefónne čísla. Tým začalo naše neustále telefonovanie si a písanie. V jeden deň, keď som maľovala obraz, ktorý bol takmer dokončený, mi znovu písal. Otec…

Tak, ako som povedala, tak som aj chodievala do kaviarne čoraz častejšie. Aj keď sama. Na tom však nezáležalo. Vzala som si so sebou knihu, uvelebila sa v kresielku a popíjala kávu a občas pozorovala ľudí náhliacich sa popri kaviarni. On tam však nebýval každý deň, čo bolo pochopiteľné. Postupom času som však zistila, ktoré dni tam býva. Väčšinou som ho tam zastihla vo štvrtok a cez víkend. A to mi celkom vyhovovalo. Vždy mi s milým úsmevom priniesol kávu s tým krásnym obrazcom na hladine a ja som si vždy objednala karamelové capuccino. Nie len že výborne chutilo, ale aj krásne vyzeralo a ten, ktorý ho pre mňa pripravil,…

Z myšlienok ma vytrhol hlas kamarátky. „Čauko, prepáč, že meškám.“ Konečne som sa spamätala a zbadala ju, ako si sadá oproti mne. Usmiala som sa na ňu a čakala, kým si konečne niečo objedná, aby k nám opäť prišiel môj nádherný barista. Keď prišiel, mohla som na ňom oči nechať. Bral mi dych a slová z úst. Hypnotizovala som ho pohľadom, zatiaľ čo Tris mu diktovala svoju obvyklú objednávku. Ani som nepostrehla, že si už objednala a môj krásavec sa vzďaľoval. Neustále som sa naňho dívala. „Tereza! Zem volá Terezu!“ ozvalo sa zrazu. „Čo? Jaj, prepáč,“ snažila som sa spamätať. Očkom som ho však pozorovala. Keď mi zmizol z dohľadu,…

Život zase plynul ďalej a ďalej. A zároveň bol nevyspytateľný ako jarné počasie. Otcovi bolo každým dňom lepšie, hoci vravel, že to už nikdy nebude také dobré ako predtým. A až tak sa so mnou nerozprával, hoci som si myslela, že sa so mnou bude častejšie rozprávať keď si uvedomil, aký bol predtým. Terapeutka ma však ubezpečovala, že to nemôže ísť tak rýchlo. Obaja si k sebe musíme nájsť cestu. A tak som sa snažila. Snažila som sa s ním nadviazať rozhovor. Robili sme si filmové večery s pukancami. Postupom času sa mi zdalo, že to pomáha. Rozprávali sme sa spolu viac. Hoci nechápal niektoré veci týkajúce sa maľovania a…

Nakoniec sme si spolu začali písať takmer každý deň. On vždy čakal, kým prídem z práce a potom mi napísal. Bol celkom milý, len čo je pravda, no tentokrát som sa snažila byť opatrnejšia a nepodľahnúť jeho milým slovám. Písali sme si o rôznych veciach. O filmoch a seriáloch o hudbe. Jednoducho také tie klasické veci, o ktorých sa ľudia rozprávajú, keď sa spoznajú. On písal o svojej práci, ja o maľovaní. A rozumeli sme si. Až na tú jeho gramatiku.. Po dvoch týždňoch mi začal vypisovať, že ma miluje. Ja som však zostávala triezva. Neustále som mu odpisovala, že sa poriadne nepoznáme, ani sme sa nestretli a nechápem, ako…

V lete som to celé nezvládla a znovu zablúdila na stránku zoznamky. Akurát som sa rozhodla skúsiť inú – ktorá bola však na podobnom princípe ako tá predtým. Avšak teraz som do toho nevstupovala so žiadnym očakávaním ako na začiatku. Vedela som, že na zoznamke človek ťažko nájde to, čo hľadá. Je tam mnoho ľudí. Mnoho pofidérnych existencií. Áno, nachádzali sa tam aj ľudia, s ktorými sa dalo celkom príjemne písať a zoznámiť, no to bolo len malé percento z toho celého počtu. No niečo ma lákalo to skúsiť znovu. Opäť som na stránkach vyplnila svoj profil a bola zvedavá, čo sa stane. Medzitým, čo môj profil s vyplneným dotazníkom…

Osamelosť ma veru neopúšťala. Mnohí by sa možno čudujete, ako je to vôbec možné. Veď som mala pri sebe sestru a aj otca, s ktorými sa môj vzťah zlepšil. No moja osamelosť bola iná. Túžila po tej druhej polovičke. Nechcela som zostať sama. Znovu. Vedela som, že keď sa znovu zamilujem, môže mi to priniesť aj bolesť, ktorú bude moja rozbitá, polámaná, porcelánová duša, ťažšie znášať. Ale tá osamelosť mi brala dych. Maľovala som ako o život. Prišla som z práce a začala maľovať Maľovala som celý večer. Anna s nadšením varila a hoci som sa jej azda miliónkrát pýtala, či jej nemám s niečím pomôcť, len pokrútila hlavou a…

Čas nenávratne plynul. Ja som opäť pracovala v knižnici ako pred PN-kou a pomaly som sa dostávala z toho všetkého, čo sa stalo. Pripúšťam, že niekomu to môže pripadať nezmyselné, ale mňa to všetko hlboko zasiahlo. Istým spôsobom bola moja depresia spôsobená vonkajším vplyvom, ale aj keď som bola s Martinom tú chvíľu zadobre, depresia tam bola stále. Bol koniec apríla. Vonku bolo krásne teplo a ja som opäť začala nosiť svoju obľúbenú bielu košeľu. Váha išla opäť hore, čo ma znepokojovalo a hnevalo. Na Facebooku som si založila stránku pre svoje obrazy. Hodiny som rozmýšľala nad jej názvom. Nakoniec som skončila u CrowART. Keďže sa volám Havranová a havran…

Môj stav sa každým dňom zhoršoval. Napokon som nemohla ani rozprávať. Otec s Annou sa u mňa striedali a dávali na mňa pozor. Snažili sa so mnou rozprávať, no márne. Padala som priamou cestou na dno. Po týždni neustáleho mlčania a ležania si sestra s otcom povedali dosť. Anna sa ma pýtala, kde nájde číslo na moju psychiatričku. Ukázala som na mobil, ktorý ležal na písacom stole oproti posteli. Už niekoľko týždňov som naň nepozrela. Nezaujímalo ma, či ľudia lajkujú moje výtvory na Facebooku. Nezaujímalo ma, či mi zavolá, alebo napíše Tris. Bolo mi to úplne jedno. Jediné čo som chcela, bolo umrieť. A tak sestra zavolala mojej lekárke a…