V niekoľkých článkoch na tomto blogu som písala o tom, že od narodenia ma sprevádza životom zrakový hendikep kvôli ktorému vidím veľmi zle. Väčšinou to charakterizujem ako praktickú slepotu. Vidím dosť rozmazane, nevidím do diaľky. Ak oproti mne kráča hoci aj moja mamina a nič mi nepovie, ani by som ju nespoznala. Tak na houby je môj zrak.

S diagnózou hypoplázie zrakového nervu (plus iné diagnózy) žijem už takmer 26 rokov. Život to v mnohých situáciách nie je jednoduchý. Človek sa s tým ale musí jednoducho zmieriť, pretože nikto vám nikdy nedá na výber. Nikto sa vás nespýta či sa s tým chcete vyrovnať, alebo nie. Nikto sa nespýta, či prijímate, že nevidíte. Jednoducho to musíte prijať. Teda nemusíte, ale v tom prípade si to len sami komplikujete. Stačí už že je to ťažké aj bez toho.

Odjakživa som sa s tým naučila žiť. Snažím sa robiť to, čo milujem a nechcem dovoliť, aby mi to problém so zrakom zabránil robiť. Prijatie bolo ale o niečo ťažšie. Prijať ten fakt, že som prakticky nevidiaca mi trvalo. Kedysi som pri zoznamovaní sa odmietala pripustiť, že mám nejaký problém. Nechávala som ostatných v tom, že len škúlim. Nechcela som totiž, aby ma vnímali ako takmer nevidiacu. Neznášala som o tom hovoriť. Na otázky som odpovedala jednou vetou. Možno som mala pocit, že ak o tom budem hovoriť, budem odmietaná, budem terčom posmechu a možno som si myslela, že ma ľudia budú vnímať len ako hendikepované dievča a nebudú vidieť to ostatné. 

Áno, trochu som sa za svoj problém hanbila.

To sa ale zmenilo. A úprimne ani neviem ako. Ale zmenilo sa to a ja teraz o svojom zraku nemám problém hovoriť, väčšinou nemám problém žiadať pomoc ak ju potrebujem. To ale neznamená, že to tak je vždy.

Bývajú obdobia, kedy sa veľmi hnevám. Hnevám sa, že nemôžem pracovať v oblastiach, v ktorých by som chcela. Hnevám sa, že nevidím krásne detaily vôkol mňa, ktoré ostatným často unikajú. Som občas z toho smutná. Ale vždy sa cez tieto obdobia dostanem a znovu to vnímam inak. Znovu si uvedomím, že musím byť vďačná, že vidím aj to málo.

Nedávno som si písala so skvelou kamarátkou, ktorá má takisto zrakový problém, o tom, že či by sme túto vec na sebe zmenili.

Čo ak by sa dalo lusknúť prstami a ja by som zrazu videla tak ako ostatní? Síce vlastne vôbec netuším aké je to vidieť ako ostatní, ale čo ak by sa to dalo? Bola by som ochotná tú zmenu podstúpiť?

Každý jeden očný lekár mi zdôraznil, že môj problém sa operovať nedá. Aspoň teda tu na Slovensku. Ktovie ako je to v zahraničí. Ale aj keby sa to dalo operovať, šla by som do toho?

Úprimne? Neviem. Možno nie.

Isteže, predstava, že by sa stal taký zázrak a ja by som mala zdravý zrak, je krásna a určite aj lákavá. Aj keď vôbec nemám predstavu o tom, aké to je normálne vidieť. Ja vôbec neviem, aké je mať zdravý zrak.

Ak by sa to dalo zmeniť, bol by to strašne veľký krok. A určite by mi to v živote otvorilo nové možnosti.

Ale… už som tak zžitá so svojím zrakom, že som spokojná so svojím životom. A ktovie aký by bol môj život, keby som nemala hendikep. Písala by som vôbec tento blog? Písala by som?

Myslím, že nie. Nevznikli by Maličkosti, nepísala by som básne. Nespoznala by som ani moju kamarátku. Nespoznala by som iných ľudí.

Mám pocit, že by som to nebola ja. Bol by to niekto iný. Možno by som už mala vyštudovanú nejakú školu, ale ktovie či by som mala zmysel života? Ktovie, či by som len netápala životom a nevedela sa v ničom nájsť?

Môj život by bol úplne iný. A či by bol lepší, to nikto nevie. 

Možno ak by som si to mala možnosť skúsiť len na týždeň, dala by som sa na to. Ale na stálo? Neviem. Asi nie.

Možno to znie hlúpo a hovoríte si, že mi možno šibe, že by som nechcela byť zdravá. Isteže chcela. Ale ak by to znamenalo stratiť ten život, ktorý mám teraz a to všetko, čo teraz mám, odmietla by som.

Pretože svoj život mám rada. Najmä teraz, keď znovu píšem a tvorím. Nevravím, že môj život je períčko. Nie je a nie len kvôli hendikepu či depresii. Ale aj tak ho mám rada kvôli písaniu, maľovaniu, blogu a knižkám. To je môj zmysel života.

A pravdepodobne by som ho nemala, keby som bola zdravá.

Prijala som fakt, že som “slepá ako patrón” ako zvyknem hovoriť. Nehanbím sa o tom rozprávať, žijem s tým. Nie je to med lízať, ale mám vo svojom živote veci, ktoré existujú najmä vďaka tomu, že dobre nevidím. Priateľstvá, zmysel života. A to je pre mňa niečo, čo by som nechcela ničím nahradiť.

Takže ak by sa dalo lusknúť prstami a vidieť, nechala by som túto možnosť plávať. Najmä ak by to znamenalo, že stratím navždy to, čo teraz mám.

Related Posts

2 thoughts on “Čo ak by som mohla lusknúť prstami a vidieť?

  1. Obdivujem ťa. Si moje silné dievčatko ❤️❤️❤️.
    Ale ak by sa to dalo zmeniť, ja by som si želala, aby si sa narodila zdravá.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *