Dve úžasné ženy, ktoré ma držia na nohách

Dnes mám písať o niekom, kto ma fascinuje. O mamke som už písala v inom článku, takže ju sem nezaradím, ale vedzte že aj ju vnímam ako fascinujúceho človeka.

Dnešný článok venujem dvom ženám. Dvom úžasným ženám, ktoré sú mojimi piliermi. Vďaka nim stojím na nohách a vďaka nim tu stále som. A vďaka mamke, to je tretí pilier. Mám tri a štvrtý je písanie. Ale to nie je osoba. 😀

Najprv vám poviem o jednej z nich. Je to moja starká. Prežila si v živote veľa trápenia. Má sklerózu multiplex, rovnako ako mamka. Táto choroba jej uštedrila kopu rán. Tak to bohužiaľ býva.

Ale viete ako som písala o tom, že keď ste chorí, máte dve možnosti. Buď sa opustíte, alebo sa s tým naučíte žiť. Starká sa nikdy neopustila. V každej zlej chvíli vždy verila, že to prejde a že bude lepšie. A tak sa dostala aj z toho najhoršieho.

Rozprávala mi o časoch, keď kvôli skleróze nemohla ani vstať, musela len ležať v posteli v nemocnici. Tak ju skolila ataka sklerózy. Vždy ale verila, že to zvládne, že cez to prejde a bude znovu lepšie.

A ono sa tak stalo.

Neopustila sa ani napriek tomu, že už teraz nemôže vyjsť len tak von, pretože nevládze. A aj keď sa cíti niekedy zle, vždy sa snaží neopustiť sa.

Lebo vie, že ak by sa opustila, šlo by to dolu vodou. Pretrpela si toho veľa v živote, ale nikdy sa nevzdala. Preto ma fascinuje. Je úžasná.

Teraz o tej druhej úžasnej žene. Spoznali sme sa vďaka blogu a mojej knihe. Pamätám si, že po jednom článku, ktorý som napísala, ktorý bol o tom, čo sa mi akurát dialo, mi napísala a odvtedy si píšeme a stretávame sa. Aj keď korona nám to teraz pomerne komplikovala.

Nikol je moja skvelá kamarátka. Dá sa povedať že najlepšia. Má tiež zrakový hendikep (píše o tom aj na svojom blogu). Ale napriek tomu študuje, pracuje, presťahovala sa a jednoducho žije život tak, ako môže.

Viem, že občas sa trápi. Vtedy sa jej vždy snažím pomôcť. Aj napriek tomu, že sama mám v hlave takpovediac bordel. Ale napriek trápeniu, ktoré má, nikdy sa nevzdáva. Je to silná žena aj napriek tomu, že má niekedy pocit, že to tak nie je. Ale je. Vidím to. Vždy sa snaží pomôcť, zlepšiť náladu. Veľakrát mi pomohla. Veľmi. Keď som začala mať panické záchvaty a len tak sa zmienila o tom, ako som raz po záchvate zaspala s vankúšom v náručí, poslala mi plyšového medvedíka. A úprimne, vždy keď som doma a mám záchvat, mám ho po ruke. Pretože z neho cítim jej dobrú, pozitívnu energiu.

Niekedy tak rozmýšľam, či si ju vôbec zaslúžim. Nikdy som neverila, že mi do života vstúpi tak skvelý človek. Ale stalo sa. Som za ňu strašne vďačná. Fascinuje ma najmä preto, že svoj život zvláda aj napriek problému so zrakom. Že sa nevzdáva a žije život tak, ako len môže.

Pri našom prvom stretnutí mi darovala prianie, v ktorom napísala, že strach nám nikdy nesmie zabrániť robiť niečo, čo milujeme. A tým mi pomohla uvedomiť si, aká veľká pravda sa v týchto slovách skrýva. Vďaka nej som sa odvážila ísť na výšku (aj keď som skončila po prvom semestri) a to mi do života veľa dalo. Ona ma inšpirovala k písaniu Maličkostí (samozrejme ma inšpiroval aj môj vlastný hendikep).

Ach, ani sa mi nedá opísať to slovami, ako veľmi som vďačná za Nikol, starkú a mamku. Moje tri najpevnejšie piliere v živote, ktoré ma nenechajú spadnúť.

Ďakujem za to, že ste.

Podobné články napísali aj Kája a Mark Reed. Určite by ich potešilo, keď ich navštívite.