V (bez)nádeji,  Život

Keď ma depresia pripútala k posteli #BloggerChallenge

Za svojich už skoro 26 rokov som zažila veľmi veľa ťažkých období, kedy som bola na dne a myslela som si vždy, že toto je ten moment, keď už nevládzem a vzdám to. Od roku 2009, keď som začala trpieť depresiami a sebapoškodzvaním, trvalo to obdobie niekoľko rokov. Dvakrát som to chcela vzdať. Ani raz mi to nevyšlo (dnes som za to asi rada). V roku 2012 som dostala diagnózu depresie a lekári tvrdili, že liečba môže trvať od pol roka dlhšie. Ja som vtedy tajne verila, že mi ten polrok bude stačiť.

Nestačil.

Antidepresívami sa kŕmim už deväť rokov. Lieky však začali zaberať až po ich zmene. Do roku 2017 ma kŕmili liekmi, ktoré boli úplne nanič.

Smerujem tým k tomu obdobiu, kedy som si myslela, že už naozaj nie je cesty von. Myslela som si, že jediné riešenie je umrieť. Keďže ďalšou témou BloggerChallenge je opísať obdobie, kedy som bola najviac na dne a čo sa potom stalo, spomenula som si práve na tento čas.

Bol rok 2017, leto. Trpela som strašnými epizódami depresie. Ale neboli tak intenzívne ako ten jeden čas.

Jedno ráno som sa zobudila s príšernou depresiou. Väčšinou som sa snažila fungovať viac-menej normálne, normálne som vstala aj keď to zobralo polovicu mojich síl. V ten deň som však nevládala ani vstať. Bola som tak bez energie, že som mala chuť znovu zaspať. A plakať. A umrieť. Tak som ležala v posteli. Celý deň. Celý deň som plakala. Ísť hoci aj na WC bolo tak namáhavé… Telo ma nechcelo poslúchať a musela som len ležať. Keď som už na to WC prišla a potom sa vrátila späť, cítila som sa, akoby som prešla tristo kilometrov peši.

Všetko ma vyčerpávalo. Dýchanie a dokonca aj ten plač. Sotva som sa dokázala najesť. Písanie? Neprichádzalo do úvahy.

A častá rada? Choď sa prejsť. Veď som ani nevládala dôjsť na ten záchod!

Toto obdobie trvalo niečo vyše týždňa. Zanedbávala som všetko. Aj hygienu. Po tom období, keď som sa cítila o čosi lepšie (resp. depresiu som mala stále, ale opäť som dokázala ako-tak fungovať), som mala vlasy mastné, že by sa z nich dal olej žmýkať. Keď som si vtedy už dokázala umyť tie vlasy a normálne sa obliecť, normálne sa najesť v kuchyni, bola som na seba veľmi hrdá.

Áno, za takú hlúposť, že som si umyla vlasy!

A čo potom, keď sa depresívne obdobie preplo opäť do normálnej nálady (ak ste nečítali moje články o depresii a diagnóze recidivujúca depresia, prečítate si ich TU a TU)? Objednala som sa ku svojej psychiatričke a tá navrhla zmenu liekov s tým, že ak to nepomôže, šup so mnou na psychiatriu.

Našťastie pomohli.

Keď som celé toto obdobie prežila, bola som vďačná za to, že som ho skutočne prežila v zdraví a bez pokusov vziať si život. Nezvládla by som to ale bez pomoci mojej mamky.

Považujem to za najväčšie dno, na ktorom som kedy bola. Ale vyhrabala som sa z neho.

Antidepresíva teraz poctivo beriem, pretože viem, že ak by som ich vysadila, nebolo by to dobre.

Aj tak snívam, že raz budem vedieť existovať aj bez nich.

Recidivujúca depresia je hnus. Vlastne každá depresia. Táto porucha je charakteristická depresívnymi a „hyperaktívnymi“ epizódami. Inak povedané – istý čas som úplne v pohode, plánujem si život, teším sa z neho a som takmer v mánii. Potom príde depresívna epizóda. A ten prechod doslova bolí. Zrazu nemá nič zmysel, nechce sa vám žiť…

To som prežívala. Teraz mám len občasné depresívne krátke epizódky. Viac ma teraz trápi úzkosť.

Také dno, ktoré som však vtedy zažila už nikdy zažiť nechcem. A som naozaj vďačná, že som ho zvládla.


Články na podobnú tému napísali aj Kája a Mark Reed. Určite by ich potešilo, keď ich navštívite.

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

5 komentárov

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *