Končím s písaním?

Pred vyše tromi mesiacmi som písala článok „Spisovateľský update“ a zamýšľala som sa nad tým, prečo je pre mňa v poslednom čase tak ťažké písať umelecké texty. Pomerne dlho som s týmto problémom bojovala. Často to bolo príčinou mojich smutnejších nálad a chvíľ, kedy sa mamka obávala, či zas neprechádzam cez nejaký záchvat. Nie, ja som len rozmýšľala o písaní.

Tuším nejako v roku 2019 som dopísala Maličkosti a pripravila príbeh na „púť vydavateľstvami“ a dúfala, že si nájde čitateľov. Dlhé mesiace som neriešila nič iné, len aby sa s Miou čitatelia zoznámili a trochu pochopili, aký je život s hendikepom. Nič iné som neriešila len Miu, Miu a Miu. Písanie šlo vtedy bokom. Jediné, čo som zvládla písať boli básne. Preto Bodkočiarka vyšla ešte pred Maličkosťami.

Potom som sa v 2020 dostala na výšku a to bol obrovský krok do neznáma, ktorý mi dával emočne zabrať. Takže som zase nepísala. Mala som školu, popritom sa ako-tak snažila udržať blog a na kreatívne písanie nebola energia a ani čas.

Po tom, ako som kvôli panickým záchvatom skončila školu, verila som, že sa obnoví moja vášeň a ja sa do toho opäť naplno pustím. S veľkým entuziazmom som začala písať Maličkosti 2 a… nešlo to. Vety som zo seba súkala celé hodiny. Napísať odsek, dlho nad ním rozmýšľať, vymazať odsek. To bol kolobeh. Hrozne ma to frustrovalo a útechu som nachádzala v kreslení a maľovaní. Zo slova sa stali ťahy štetca či fixy mojím nádychom.

Strašne ma to hnevalo.

Od snahy písať Maličkosti 2 ubehlo už asi pol roka. Potom ma v jeden víkend zasiahla inšpirácia a ja som sa rozhodla písať nový príbeh. Chvíľu to šlo, chvíľu som mala pocit, že už je to späť. Opäť som sa zasekla.

A začínala som z toho byť vážne smutná. Spomínala som na tie roky, keď som písala každý deň s vidinou, že ten príbeh poteší čitateľov. Že ho možno uvidím v kníhkupectve, alebo že sa dozviem, ako sa niekomu kniha páčila. Dlho to bola moja motivácia. Každé ráno som sadala k notebooku s nadšením pre prácu. Hoci by ma písanie neuživilo, brala som to ako svoju prácu.

Teraz mám reálnu prácu a tie časy sú dávno preč. A nie že by som dávala vinu práci. Predsa len v nej píšem, aj keď niečo iné, čo by som asi chcela. Aj keď predtým som to zvykla zvaliť na prácu. Lenže v nej problém nie je.

Moja kreativita sa plne otočila na maľovanie či kreslenie. A ja som na seba pomerne tlačila, aby som si písanie stále ponechala, aby som neprestávala a jednoducho som chcela robiť obe veci. Pretože často som sa stretávala s otázkou, či niečo píšem a bolo pre mňa ťažké odpovedať, že nie.

Kedy som si jednoducho myslela, že asi už budem len písať a vydávať knihy, že to je jediná cesta životom. To sa zmenilo a asi ma to zaskočilo. Tak som na seba tlačila, aby som sa presvedčila v tom, že to tak je stále.

Nedávno ma konečne osvietilo. Doslova. Po tom dlhom rozmýšľaní som dospela k tomu, že nie je správne tlačiť na seba. Jednoducho sa teraz stalo väčšou súčasťou môjho života maľovanie. Teraz mám zase trochu iné sny než vydávať knihy. Možno sa to zase o nejaký čas zmení a ja sa budem zas naplno venovať niečomu inému (možno aj znovu písaniu), ale kým ma to písanie momentálne tak nenapĺňa ako kedysi, nie je správne, aby som sa do toho nútila. Tak som si povedala: „Okej, spisovateľsky sa odmlčím, a budem sa venovať iným veciam, ktoré sú pre mňa teraz dôležité.“

Nedávno som skompletizovala svoju tretiu básnickú zbierku, a povedala si, že to bude na určitý čas posledná kniha, ktorá odo mňa vyjde a na ten čas sa odmlčím. Teraz je čas na iné veci, na ktorých mi záleží.

Aby som odpovedala na tú clickbaitovú otázku v názve: nie, rozhodne s písaním nekončím. Koniec-koncov stále je to oblasť mojej práce ako copywriterka. Ale ak sa mi podarí vydať poslednú básnickú zbierku, dlhšie sa písaniu nebudem venovať. Beriem si autorskú dovolenku. A na otázku, na ako dlho, nepoznám odpoveď. Možno navždy, možno na pár mesiacov, možno na rok. To neviem. Nevylučujem, že už nikdy nevydám knihu. Možno budú Maličkosti posledné a možno bude posledná moja tretia básnická zbierka. Opäť otázka bez odpovedi.

Na to asi odpovie len čas.

Dovtedy dávam Dominike Elizabeth Hladíkovej dovolenku a dávam plnú moc Eli (takto sa podpisujem na obrazoch).

A poviem vám úprimne, to osvietenie, ktoré prišlo, bolo naozaj príjemné a spadol zo mňa obrovský balvan. Niekedy nie je na škodu priveľa rozmýšľať.

No, len občas.