Literárna (a terapeutická) beseda pre nevidiacich a slabozrakých v Olomouci

Keď som sa aktívnejšie venovala písaniu, mávala som aj častejšie literárne besedy. Bolo ich už niekoľko. Uvedenie do predaja Slovo je nádych, Odtieňov dúhy, krst Na krídlach noci, Artiofest, menšie besedy pre dôchodcov a potom boli lockdowny a ja som od písania literatúry pomerne upustila. Stále je však písanie súčasťou môjho života. Takže, keď mi kamarátka navrhla besedu pre olomouckú odbočku Sjednocené organizace nevidomých a slabozrakých v Českej republike, nemohla som to odmietnuť veľmi sa potešila za takúto príležitosť.

A tak som tento štvrtok (19. 1.) cestovala sama (prvýkrát) do Olomouce, aby som sa ešte pred obedom stretla s kamarátkou. Ešte pred samotnou besedou sme si zašli na vynikajúci obed v jednej vietnamskej reštaurácii CÔDÔ na Palackého a opäť som zažila úžasný zážitok z výborného jedla – tentokrát zeleninové závitky s ryžovými rezancami a tofu.

Napokon sme ešte mali čas na zastávku na kávičke. Opäť som neodolala flat white a aj napriek mojej laktózovej intolerancii som si ho dala s obyčajným mliekom. Črevá protestovali, ale skončilo to dobre. 😀 Pri platení sme v kaviarni Owl´s cafe dostali kartičku, s ktorou máte desiatu kávu zadarmo. Mala by som tam teda chodiť častejšie. 😀 A potom bol čas vyraziť na „miesto činu“.

Hneď po príchode som sa stretla s veľmi milými ľuďmi, ktorí ma vrelo privítali a ja som vedela, že sa tu budem cítiť dobre a v bezpečí (niekedy je pre mňa bezpečie dosť dôležitá vec pri určitých miestach, asi súčasť úzkostí). O pár chvíľ na to som už mala slovo a mohla spustiť. Osnovu som nemala, iba som si ju pripravila v hlave, medzitým som ale dostala trochu okno, takže som chvíľu rozmýšľala, kde vlastne začať.

Ale rozprávala som. O hendikepe, o tom, ako ťažké bolo otvoriť sa tomu a prijať to, potom o písaní, mojich knihách a napokon aj o maľovaní. Dostala som veľa otázok, ktoré ma skutočne tešili a rada som na ne odpovedala. Okrem toho som mala pripravených pár audio ukážok z mojich obľúbených kníh, ktoré sme si spolu pustili a napokon po krátkom prehováraní a poskytnutí elektronickej verzie Bodkočiarky od kamarátky, som prečítala niekoľko básní.

A tie… dostali veľký potlesk. A v mojej hlave šlo: „Neplač, neplač, nie teraz!“ Bola som jednoducho dojatá a aj to, s akým pochopením sa moje rozprávanie stretlo, mi vo vnútri zahojilo dávne rany. Ako terapia. A dokonca je možnosť, že by som s touto organizáciou spolupracovala aj v budúcnosti.

Bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok a ďakujem neskutočne za to, že mi bol dopriaty. Odchádzala som s pocitom, že vďaka takýmto chvíľam má život zmysel a vo vlaku cestou domov som sa takmer rozplakala z pocitu neskutočnej vďačnosti, dojatia a šťastia za to všetko, čo sa stalo. Za to, že som stále tu a mohla som to zažiť.

Na záver si dovolím poznamenať, že mám pocit, že v Česku je oveľa lepšie a rozvinutejšie pôsobisko pre tieto organizácie a aj pre umelecké aktivity či kultúrne udalosti. Na Slovensku máme Úniu pre nevidiacich a slabozrakých, avšak nie som jej členkou a asi som ani nikdy nechcela byť, avšak mám pocit, že u nás je to dosť zaostalé. Aspoň sa mi to tak zdá. Ak máte iný názor, alebo ste v tomto prostredí, pokojne mi o tom dajte vedieť do komentárov.

Keď to zhrniem, štvrtok bol úžasný deň, za ktorý som nesmierne vďačná a budem naň dlho spomínať. Dlho som sa necítila tak dobre.

PS: asi ste si všimli, že došlo k zmene dizajnu na tomto webe – chcem len upozorniť na malý detail pre všetkých, ktorí radšej používajú tmavý režim – ten si môžete prepnúť aj na mojom blogu, stačí keď kliknete na mesiačik pri ikonke na hľadanie hneď pod logom.