V (bez)nádeji

Na fotke úsmev, v realite slzy – sociálne siete a realita

Určite viete, že to, čo vidíte na sociálnych sieťach a na internete, nemusí byť všetko reálne. Ja som síce zvyknutá na sociálnych sieťach zdieľať realitu. Nič neprikrášľujem, zdieľam svoje pocity presne také, aké sú. Samozrejme, sú veci, ktoré nezdieľam, pretože sú súkromné. Ale to nič nemení na tom, že publikujem realitu.

Aj tak mi však pár ľudí písalo, ako to robím, že som stále tak šťastná, pretože rada dávam selfie s úsmevom. 🙂 Rada sa usmievam.

Lenže ono je to tak, že nie vždy som šťastná. Nie vždy mám na perách úsmev. Niekedy sotva potláčam slzy, cítim sa bezradne, niekedy prejdem aj záchvatmi paniky či plaču. Keď mám chuť tieto pocity ukázať, tak to urobím.

Veľa ľudí to však takto nevníma. Väčšinou si myslia, že negatívne pocity treba skrývať, tváriť sa, že nie sú. Možno preto, že si myslia, že tak tie pocity zmiznú. Ale odrádza ich to, že majú pocit, že ľudia skôr dvakrát ťuknú na pozitívne naladenú fotku, ako na fotku, kde ukazujete svoje skutočné pocity, práve keď nie ste úplne v dobrej nálade.

A ono to tak vo vo väčšine prípadov je. Neviem úplne povedať, či to je zle. Pretože je to pre ľudí prirodzené. Mnoho ľudí je takých, že sa zaoberajú vecami len na povrchu. A potom sú tu takí, ktorí veci vnímajú do hĺbky. Možno toto rozhoduje o tom, či ľudia vyhľadávajú emotívnejšie, hlbšie veci, alebo to odmietajú vidieť a orientujú sa len na to krásu na povrchu. Pokojne napíšte do komentárov, čo si o tom myslíte vy.

Nuž a keď vieme, že väčšina ľudí dá srdiečko len krásnym usmiatym selfíčkam a pozitívnym citátom, snažíme sa to negatívne skrývať. Pretože často od nás spoločnosť čaká, že budeme jej súčasťou a nebudeme „kaziť“ siete negatívnymi príspevkami.

A my sa potom bojíme zdieľať čokoľvek iné než krásne fotky plné farieb a pozitívnej energie. A to, čo cítime v skutočnosti zahrabeme niekde hlboko svojej duše.

A to nie je správne.

Potom o nás majú ľudia mylnú predstavu. Neukazujeme totiž našu reálnu tvár, ale len vyumelkovaný ideál spoločnosti. Ak sa cítime na hovno (prepáčte za výraz), nehanbime sa to ukázať.

Pozor – teraz nehovorím, aby sme zdieľali príspevky, v ktorých sa budeme ľutovať. Ale zdieľajme skutočný život. Máte zlý deň? Podeľte sa s tým s ostatnými. Možnože niekto z vašich sledujúcich zažíva podobný deň a budete sa mať o čom zhovárať, budete mať pocit, že v tom nie ste sami.

Zdieľajte svoje skúsenosti, aj keď sú zlé, nemôžete vôbec vedieť, komu tým pomôžete, pretože dotyčný zistí, že nie je sám ak zažil podobné veci, alebo sa chystá na podobnú vec a vaše skúsenosti mu môžu pomôcť zistiť ako to uskutočniť.

Budete ľuďom bližšie, pretože budú vedieť, že nie ste len ďalšia duša na sociálnej sieti s maskou, ale skutočný človek, ktorý žije svoj život.

A je jedno, či máte na sociálnej sieti len okruh priateľov, alebo ste influencer. 🙂

Proste a jednoducho, nebojme a nehanbime sa zdieľať na sieti realitu, to ako sa skutočne cítime. Podeľme sa s ľuďmi o príbeh. Možno vaše príspevky nájde človek, ktorý je na dne a uvidí, že si aj niekto iný prechádza zlým obdobím. Ale dajte pozor, aby to neprerástlo v sebaľútosť.

Napríklad ja rada zdieľam reálne pocity, a rada k nim pridávam aj niečo pozitívne. Nejaké malé posolstvo.

Ale za svoje pocity sa nehanbím. Aj keď som mala depresiu, zdieľala som to na sieti. Nie aby som bola ľutovaná, ale aby som možno niekomu pomohla dať vedieť, že cítiť sa takto je normálne, že tým netrpí sám – teda že je to normálne vzhľadom na diagnózu.

Pocit, ktorý teraz cítite, môže v tejto chvíli, alebo kedykoľvek inokedy, cítiť kopa ľudí. Preto nie je dôvod sa za ne hanbiť.

Zdieľajme realitu. Netušíte, koľkým to môže pomôcť.

Som autorkou piatich kníh, milujem umenie, maľovanie, kreslenie, čítanie kníh a blogovanie. Som závislák na káve. Žijem na západnom Slovensku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.