Nadváha nie je len o stravovaní, ale aj o psychike a zdraví

Po článkoch o depresii a hendikepe sa dnes chcem venovať ďalšej oblasti môjho života. A tou je problém s nadváhou. Nebola som vždy taká, začala som sa guľatiť až po presťahovaní na západné Slovensko. Vtedy som začala priberať.

Milujem jedlo. A kto nie, však? 🙂

Prv než mi začnete písať typické vety: „Tak so sebou niečo rob!“, chcem vám o celej tejto veci niečo napísať. Nechcem úplne obhajovať to, že mám nadváhu, zdravé to samozrejme nie je. Ale nie vždy nadváha vzniká len tým, že priveľa jete, alebo jete samé nezdravé veci. Niekedy sa k tomu pridružia aj zdravotné problémy, ktoré majú za následok vašu hmotnosť.

V mojom prípade sú to problémy so štítnou žľazou a hormónmi. No a, priznávam, stávalo sa, že som jedením riešila negatívne pocity. A keď ste čítali moje predchádzajúce články, tak ste si určite všimli, že ich nebolo málo. Takisto som dosť zavodnená.

Teraz k mojej strave. Veľa ľudí sa pozrie na človeka s nadváhou a automaticky povie: „určite sa stravuje hranolkami, burgermi a mastnými jedlami, potom čokoládami…“

Iste, mám rada čokoládu a všetko sladké. Ale asi rovnako ako mám rada sladké, mám rada zeleninu a ovocie. Milujem si len tak očistiť mrkvu a chrúmať ju namiesto nejakej tyčinky. Milujem všetko ovocie a zeleninu. Fast food mávam tak raz za dva-tri mesiace, niekedy aj raz za štyri mesiace. Moja strava nepozostáva z mastných jedál. Popravde nemám rada mastné jedlá – vždy len raz za čas. Jem úplne normálne, to, čo sa doma navarí. Milujem cestoviny, ryžu (ale bez cibule) zemiaky, mäso a zbožňujem ryby – ale len filé.

Takže to, že mám nadváhu nie je len o strave. Je to aj o zdravotných problémoch, ktorými človek trpí a v neposlednom rade aj o psychike. Pokiaľ vo vašom zdraví nie je niečo v poriadku, môžete jesť celý deň len šaláty a aj tak môžete mať nadváhu. Mimochodom šaláty totálne zbožňujem a väčšinou, keď som v reštaurácii, ako prvé pozriem šaláty. 🙂

A v neposlednom rade – vždy som sa snažila schudnúť. Lenže bol v tom vždy problém. A ten nebol s mojou snaživosťou. Ale s tým, že som sa snažila kvôli niekomu inému. Nie kvôli sebe. Keď mi niekto povedal, že som tučná, vedela som, že to je pravda. A aj keď mi to na sebe vadilo, cítila som, že s tým musím niečo urobiť, lenže vždy to bolo preto, že mi to niekto povedal. Nie preto, lebo to chcem ja.

Moje snahy tak vždy zlyhali. A potom som sa cítila ešte horšie. Iste, občas som pár kíl schudla, ale nevydržalo mi to. Prišiel jojo efekt.

A je to samozrejmé. Nechcela som to ja sama. Bolo to pre mňa celé rozpoltené. Vadilo mi to na sebe, no zároveň mi niečo hovorilo, že mi to nevadí. Respektíve… nadváha mi na sebe vadila vo chvíľach, keď mi to niekto naznačil…

Jediná mamka mi nikdy nenaznačovala, aby som schudla, že som tučná. Povedala mi: „Ty sama to musíš chcieť.“ A mala pravdu.

Všetko to je o nastavení mysle a o psychike. Čudovali by ste sa, ale je to tak.

Dnes sa snažím viac nepribrať, aj keď vyslovene nechudnem. Len počas karantény sa mi to nedarilo. 😀 Ale snažím sa to nejako udržiavať a keď vidím, že priberám, snažím sa niečo robiť. Ale kvôli SEBE. Nie kvôli iným. Som sebavedomejšia ako kedykoľvek predtým. Lebo som sa prijala, presne taká, aká som.

O tom vám budem ešte v nasledujúcich článkoch písať. A tiež o tom, ako som zavadila o hladovanie

Dnes som chcela len niečo povedať o tom, že keď je niekto tučný, nie je to vždy preto, že sa stravuje v Mekáči. 🙂