Neboli internety a stále sme boli vonku #BloggerChallenge

Už som raz písala o tom, že obdobie detstva je to najkrajšie obdobie. Ale aby som bola presná, moje detstvo bolo pekné aj po tom, ako sme sa presťahovali na západ. Moja generácia ešte bola taká, že sme behali po vonku. Síce v tej dobe už vznikali technológie, boli neskôr mobily, internet, ale pre mňa to do istého času boli veci, ktoré si moja rodina nemohla dovoliť.

Zažívali sme skvelé prázdniny. Ráno som vstala, šla som pozerať rozprávky, ktoré vždy dávali na Jednotke pre deti, ktoré majú prázdniny. Chodievala rozprávka o psíkovi Merlinovi… To som rada sledovala.

Neskôr, keď som už bola prezlečená do domáceho, už cinkal zvonček pri dverách. Prišla po mňa kamarátka, že či sa idem hrať von.

Samozrejme, neodmietla som. Takže od rána – od nejakej deviatej – sme behali po vonku. Hrali sme sa rôzne hry, zabávali sa.

Dnu som sa šla vždy len najesť. Inak som bola takmer neustále vonku. Hrali sme loptové hry, naháňačky, jednoducho čokoľvek, čo naša fantázia vymyslela. Domov nás volali väčšinou až vtedy, keď sa večer začali rozsvecovať pouličné lampy.

Keď bol školský rok, i tak sme sa po škole hrávali. Ale vždy som sa musela najprv pripraviť do školy. A niekedy som sa učila vonku pred domom, na lavičke. Nezabudnem, keď ma mamina skúšala niečo z prírodovedy a ja som vonku počula loptu a chcela som ísť strašne von. Ale musela som sa ísť učiť. A raz dokonca som sa čosi učila až ráno pred školou, len preto, že deň predtým som behala po ulici. 😀

V lete sme mávali bazén a chodili sme sa vždy kúpať. Keď bolo dvadsať sedem stupňov, prosíkala som mamku, aby som sa mohla ísť kúpať, veď to je teplo.

S bratancom sme si v bazéne robili normálne plavecké výzvy. Najprv sme chodili dookola po bazéne a potom sme sa snažili plávať proti prúdu. Robili sme veľké vlny. A ak som aj bola sama, vždy som sa zabavila.

A tiež nikdy nezabudnem na to, ako po našej ulici pobehoval malý psík. Všetky decká sa rozutekali domov a mne ho bolo ľúto. Tak som ho zobrala k sebe. Keďže som milovala seriál Komisár Rex, dala som mu meno Rex. Lenže potom sa zistilo, že to je sučka a tak to bola Rexina. Myslím, že to bola taká rasa, akú používajú často policajti. Neviem si však spomenúť na meno tej rasy. Bola ale krásna. Lenže nešťastne zomrela, keď nám ju jeden nemenovaný človek zabil.

To boli časy. Teraz nemyslím tie, keď zomrela. To som vtedy veľmi trpela a dodnes to tomu človeku neviem poriadne odpustiť. Myslím ale časy, keď som bola jednoducho bezstarostná.

A bolo fajn, že nám do toho až tak nevstupovala tá technológia. Prvý počítač som dostala asi v trinástich. Internet sme však mali až neskôr. A myslím, že to bolo dobre. Že sme si užili to, čo už dnešná generácia veľmi nemá.

Podobné články napísali aj Kája a Mark Reed. Určite ich poteší, keď ich navštívite.